múzou. Ale nič nepomáha, momentálne sa cítim ako človek bez lásky alebo ako maliar
bez farieb. Nepočujem tie hlasy šepkajúce zaujímavé rýmy alebo nevidím obrazy o
ktorých by som mohla písať. Možno moje písanie nikdy nebolo také pútavé ako diela
slávnych spisovateľov, no aspoň nejaké boli. Teraz je to viac ako desné. Neviem
napísať niečo čo by dávalo zmysel. Mám taký krúšny pocit, že je to spôsobené
chaosom, ktorý vládne v mojej prebiehajúcej životnej etape.
Jeden známy pán, ktorý vo mne zanechal veľkú tvorivú stopu sa tiež stráca a niečo ho
dusí. Snáď to nie je vzduchom….Všetko sa vznáša po okolí a moje slová sú naozaj
mŕtve. Myslím naozaj mŕtve. Ako človek ležiaci v truhle a padajúci do tmavej diery v
zemi. Slová ,ktoré píšem nikoho nechytia za srdce, za hlavu alebo podobne. To im
chýba. Život aký vládne na detských ihriskách. Smiech, radosť alebo optimizmus?
Už som sa o tom s niekým rozprávala? Áno rozprávala. Prečo píšem tak pesimistické
veci? Bola otázka smrteľníka. Odpovedala som. Diela sú moje zlé dni, sú plné
pesimizmu a reálneho názoru na skazený svet dookola. Tak ich vnímam ja. Poväčšine ma
tieto dni prepadnú keď na nebi v noci zasvieti mesiac v splne. Spln má pre mňa
nevysvetliteľné magické účinky. Dostáva ma do tranzu a tým nemyslím šialenstvo,
ktoré ma núti robiť niečo proti predpisom taktného správanie. Nie! Núti ma stále sa
naňho pozerať a vytiahnuť zošit, v ktorom sa nachádzajú diela, ktoré si myslím nikdy
neuvidia svetlo sveta. Najmä jedno obzvlášť plné lásky alebo výsmechu?
Ešte sa musím ospravedlniť zato, že sa tu budete strácať. Sú tu útržky môjho
myslenia. Tak sa mi to páči menší chaos, ktorý odbúram myslením na ešte ten väčší.
Chaos, ktorý som si vyrobila. Aké dramatické. Mám podozrenie, že tie dramatické
chvíľky u mňa vyvolali Zúfalé manželky. Určite ich poznáte. Varia v kuchyni a tvária
sa, že všetko je perfektné. Áno svet je gombička. Manžel má na starosti rodinnú kasu
a ja si starám iba o šesť detí. Určite tak neskončím. Určite sa budem vydávať, no
nebude zo mňa otrok. Ako povedal jeden chlapík. Som karieristka. Moje ambície sa
objavili už v detstve. Detaily nebudú. Moje súkromie je private
AAAAAAAAAAAAAA
AAAAAAAAaaa
Aaaaaaaa
Aaaaaaaaaaaaaa
Aaaaa
aaaa
Aaaaaaaa
Aa
a
Musím zaplniť celý list vo Worde a ja neviem čím. Je to teatrálny pocit. Hrať, že
ešte niečo dokážem stvoriť na celú stranu. Hlavne dnes. 22.8. kedy by som mala od
šťastia jasať a spievať. No momentálne je to to, čo nechcem. To po čom túžim je
aspoň týždňoví pokoj od všetkých chlapov. Áno najmenej týždeň. Bezpodmienečne!
Moja spoločníčka mi raz povedala „si skvelá, teraz si zložila sľub mlčanlivosti“ a
ďalej si žehlila vlasy. Neviem síce ako nato prišla, no asi fakt som skvelá. Môj
blog, ktorý sa raz zjavil teraz zmizol. Cítila som sa ako šišnutá, ale skvelá.
Pamätám sa nato, ako keď sme boli malé a čarovali. Myslím tým fakticky sa o to
pokúšali. Neviem prečo ma práve teraz napadlo o tom písať, ale v ten svet sme
verili. A v kútiku duše stále veríme. Mágia je živá a dýcha rovnako ako my. Možno
raz…
Zvieratá! Och zmätok. Všade samé zvieratá. Pre boha zbláznim sa. Chcem ísť asi
zachraňovať tie veľryby no tajne túžim po malom chameleónovi. Chcem ho spáriť s iným
(tento šialený nápad je síce nereálny, ale čo vymyslia dve holky s narcistickými
sklonmi?)a predávať na čierno. Je to fakt skvelé a neskutočne fatálne. Malé
chameleónčiatko nie je to roztomilé?
AAAAAAAAAAAAA
Aaaaaa
Aaaaaaaaaaaa
A
Nakoniec to zakončím niečím fatálnym dobre?
Spadla hruška zelená,
Obila si kolená.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár