Pozerala som z okna a snažila sa pochopiť, čo som urobila nesprávne, alebo čo som urobiť mala. Vedela som, že nie je pomoci byť tou, o ktorú niekto stojí. Áno, niekto, kto vás má rád a pomôže vám. Ani vlastná rodina to nechápe.
Videla som plno ľudí, ktorí stáli v daždi a mysleli si, že je koniec sveta. Že kvôli tomu, že ony majú problémy, tak sa zrúti celý svet, akoby nikto iní problémy nemal. Je to tak. Stojím pred oknom a pozorujem ľudí. Je mi jedno, či ma niekto zazrie, hoci pochybujem, že v tejto tme ma niekto objaví. Každý už spí a ja tu sedím na parapete, s denníkom na nohách a perom v rukách. Pozerám z okna a snažím sa napísať, čo i len riadok, ale radšej ma zaujímajú ľudia, ktorí stoja pod dáždnikmi v tejto tme...
Sledujem a obdivujem malé kvapky, ktoré hlasito dopadávajú do okna mojej izby na prvom poschodí. Namiesto toho, aby som sa starala o vlastné veci a napísala si denník, ktorý je ako moja povinnosť, tak sedím a sledujem ľudí, ktorí majú vlastné problémy. Na čo vlastne čakám? Chcem sa obzerať, čítať ľuďom z očí a tváre? Nie, chcem iba upadnúť do vlastného víru myšlienok, ktorý by sa netočil iba okolo vymyslenej knihy, či problému, čo budem robiť zajtra.
Vtom som ho zazrela. Vzala som svoju neposednú dlhú kučeru z vlasov a nemotorne ju začala nakrúcať na prst. Bývam v byte sama, pretože som odišla z domu kvôli škole. Som dosť ďaleko od rodiny, ale vystačím si sama. Každý deň si volám s mamou, alebo sa učím na skúšky, alebo si čítam nejaký ten vymyslený príbeh, keďže ten svoj nemám.
Zapozerala som sa bližšie naňho. Stál tam, bez dáždnika, iba v čiernom kabáte, ktorého golier mu zakrýval časť krku. Nemal ho zapnutý, ale hlavu mal sklonenú, aby mu dážď nepadal do očí. Prestala som vnímať ostatných, odhodila denník na zem, ale oči som z neho stále neupierala. Ešte si ma nevšimol, pretože hlavu mal stále sklonenú. Odhrnula som si husté kučery a prestala vnímať všetko okolo seba. Všetko okrem neho. Chcela som, aby si ma všimol, alebo nechcela? Chcela som, aby sa pozrel do mojich čokoládových očí? Aké vlastne budú tie jeho? Nemohla som v tej tme vidieť nič, čo by mi napovedalo jeho krásu, znaky a črty tváre alebo farbu vlasov. Videla som iba jeho postavu, skrytú v čiernom plášti nad kolená a ruky vo vreckách. Vlasy mal perfektne učesané do moderného účesu.
Vyrušil ma zvuk blikajúceho policajného auta, ktoré prešlo okolo neho. Nechápala som, prečo stojí na chodníku a nerobí nič. Je celý mokrý, ale asi mu to nevadí. Možno by som ho mohla pozvať dnu... Ja som vážne hlúpa. Obdivujem cudzieho človeka, ktorý môže byť ženatý a mať deti. Či študovaný, ale mať priateľku. A ešte som si ho chcela pozvať do bytu, čo by som nikdy neurobila. A ak aj nikoho nemá, tak pochybujem, že by strácal čas so mnou. S osemnásťročnou vysokoškoláčkou, ktorá študuje rodinné práva. Teda, chce sa stať právničkou.
Možno by mi ani neopätoval pohľad. Vtom, ten mládenec v plášti, zodvihol svoju hlavu a pozrel sa rovno na mňa. Zostala som šokovane stáť a premýšľala, či sa mám schovať alebo zostať a pozerať sa naňho. Je neslušné, takto pozorovať ľudí, a to som ešte stále sama doma. No, vyžaroval z neho pocit, že nedokáže ničomu a nikomu ublížiť. Pozeral sa priamo na mňa a ja som premýšľala, čo teraz. Prvýkrát som zazrela jeho tvár...
__________________________________________________
Pieseň k príbehu:
Prvá kapitola tohto príbehu. Stojí to za to? V pokračovaní sa dozvieme, čo sa bude diať ďalej. Kto je tento chalan a bližšie sa spoznáme s hrdinkou tohto príbehu, budúcou právničkou Annou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár