...lietame vysoko nad zemou v klamstve ze vsetko sa napravi aj ked dnes citime ze stracame silu na boj s nepriaznou...aj ked to navonok vzdavame ked sa vsetko meni len na sedu farbu stereotypu , verime v zvrat...
...odtlačame svoj strach niekam na neskor...schovavame sa za masky zvrhlikov ktory hladaju spasu v tme ,v zrychlenom dychu...proste aby sme nevideli kam kracame ,zhasneme...a co dalej?
...jedneho dna skonci tento nekonecny pribeh a my budeme musiet čelit rozhodnutiam ktore neustupia...odrazu nebude rozhodovat herecky vyraz nasiich tvari ani nemeniace sa tempo neskorych prichodov...
...ludstvo ako spolocnost vie nadhernymi slovami opisat lasku...vo vetach plnych vdacnosti popisuju priatelstvo...s pohrdavymi gestami odcudzuju vraždy...ale všetko su to len slova skryte v negliže...
...nechcem sa prichytit ako pozeram niekomu do oci s chapajucim pohladom chlacholam jeho bolest a pri tom mi na tom vobec nezalezi...nechcem ludi odcudovat pretoze viem ze by mohli na do mnou tiež vyriect ortiel ktory mi prinaleži...nechcem sediet v kruhu priatelov len preto aby mi azda ubehol cas kym pojdem nad ranom spat...
...a už nikdy nechcem vyslovit vetu "nemam čas" človeku ktory si ho vždy pre mna našiel...
...ano...to je to najhoršie...neviete či potom daky čas ešte bude potrebny...
...ja sa už nikdy nedozviem čo mi chcel jeden z mojich priatelov povedat..aj keby som mala more casu uz sa nemožeme porozpravat pretože tam kde je neexistuje cesta žiadnym expresom...
...možno prave preto chcem žit tak ako žil on sam...naplno a plny vdaky za každy okamih a usmev...bez zbytočnych fraz si žil svoj život naozaj...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár