Pamätám si na ten pocit, keď si sa na mňa usmial po prvý krát. Zdalo sa, že kdesi v diaľke sa rozžiaril lampáš. Kdesi tam za horizontom vyšla nová hviezda, aby mi žiarila na cestu najbližších pár mesiacov.
Bola som šťastná, neuvedomujúc si to. Bola som šťastná, v nevedomí, že ťa stratím.
Každým dňom bližšie k zániku...
Vedela som, že raz to príde, ale netušila som, že to bude tak bolieť. Akoby mi niekto zarezal žiletkou pod kožu a ťahal a ťahal. Nedokážem ten pocit zastaviť. Neviem nájsť ten gombík, ktorým zastavím smútok.
Myslela som si, že som už dosť odolná. Myslela som si, že už nebudem viac trpieť, po tom...po tom všetkom.
Ale mýlila som sa.
Každým razom je to horšie...je to ako tá istá rana, ktorá sa rozširuje po celej duši. Ak sa znova poraní, vyleje sa viac...
Najprv to bol pocit radosti. Tvoja tvár sa mi spájala s pocitom šťastia. Záruky šťastia. Bolo jedno, či som mala vyťahané tričko a strapaté vlasy. Bolo to celkom jedno.
Odrazu to už nie je jedno. Odrazu tu nie si. Odrazu je tu tma. Moje svetlo zhaslo. Hviezda zhasla. Vánok ju umlčal. Už je tma. Nič nevidím. Nemôžem dýchať...dochádza mi kyslík...nechcem plakať...nechcem...nechcem...nechcem.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
therev
27. 10.októbra 2013 20:41
Po prečítaní tvojho blogu mi vyšla malinká slzička, mala som pocit, že si vypísala moje momentálne pocity ..
Napíš svoj komentár