Dolu bola hrozivá hlbka. Nedokázala som kričať, nikto by ma aj tak nepočul.
Pozerala som sa, pozerala. Na pohybujúcu sa oblohu, na východ a západ a zvláštne zvuky, podobné pohybu planéty Jupiter (áno, aj Jupiter má zvuk, našla som ho na YouTube).
Mala som kedysi prianie, zastaviť čas. Čas bol nateraz zastavený. Alebo len moje srdce možno, prestalo biť. Alebo celkovo existovať?
Možno nastala nejaká chyba v programe. Niekto nechtiac stlačil tlačítko "vymazať" a zničil ho a potom...nuž potom si povedal "Tak čo už, bola to chyba, omyly sa stávajú. Musíš existovať ďalej bratku." A potom sa chytal za hlavu sledujúc moje ďalšie počínanie.
Veľké okrúhle hodiny v strede miestnosti. A za mnou sedia nejakí ľudia. Ona má v ruke čiernu obálku popísanú neidentifikovateľnými znakmi. On má čiapku. Ona vyťahuje z tej obálky tabletku a obzerá sa, či ju niekto nevidí ( nevidí ako na ňu zízam?) Má kruhy pod očami a priveľkú bundu. Drví tú tabletku. Vstávame z lavičky. Stále na nich pozerám. Nechcem prestať. Chcem vidieť ako si rozbijú svet. Ako bude krv stekať, až padne posledná kvapka. Ako napokon umrú kdesi, celkom bez peňazí, tak trochu šťastní, v zajatí ich rozbitého sveta. A všade okolo budú lietať bublinky.
Uviazla som na tom kolotoči a nechcela som kričať. Ja som ne-chce-la kričať. Chcela som...chcela som...byť high, v rozbitom svete, pozerať sa na zlomky cez rozbité sklíčko. A k tomu som nepotrebovala ani drogy. Keďže nastala tá, chyba, chyba v programe. Ja som bola tá droga.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pejmej
27. 3.marca 2014 22:56
» www.birdz.sk/webka/PejMej/bl...
Napíš svoj komentár