A nedokážem to. A nepotrebujem sa nikomu ospravedlňovať. Lebo poznám vlastnú pravdu.
Tá veta "Teš sa zo života." vo mne vyvoláva hnev. Každý sme iný.
Nie, neteší ma predstava dobrej práce a možnosť mať dobrý plat a kúpiť si čo chcem.
Nie neteší ma predstava mať vlastný dom, pekné manželstvo a deti.
Nie neteší ma ani predstava, cestovania.
Choď s tým do... a akokoľvek zatrpknuto to znie, pamätám si...
...ako som sa kedysi snažila mať 10 jednotiek za sebou, aby mi mama dala 10 korún...
...ako som si donekonečna plánovala vlastnú detskú izbu a chcela aby sa rodičia nehádali...
...ako som strašne chcela ísť s rodičmi niekde na dovolenku, hockde...
...ako som si priala aby ma mama objala...
Kde sa to stratilo? Kde sa to podelo...
Ostali len sny s polámanými krídlami a možnosť ako tak ich napraviť, aby doleteli do cieľa.
No jediné, čo mi ostalo je odpor k životu,
"Aká je tvoja predstava o peknom živote?" spýtal sa ma a mlčala som.
Moja predstava o peknom živote je:
vypadnúť niekam strašne ďaleko...
zmeniť si osobné údaje...
ísť robiť predavačku do nejakého chudobného pobrežného mestečka...
a každý večer sa ráno si sadnúť k moru, pozerať sa na západ a východ slnka a nechať slzy nech mi voľne stekajú po tvári.
Nechať to všetko zlé odísť...odísť kamsi ďaleko...
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
sa vidím v tom všetkom, čo si napísala... priam neuveriteľné, že niekto môže mať taký istý pohľad na vec ako ja... mať pocit, že už po ničom výnimočnom netužím, a nie je nič, čo by som chcela dosiahnuť, aj napriek tomu, že pred pár rokmi toho bolo toľko, čo človek chcel a zrazu nechce nič, absolútne nič. A možno predsa niečo.. takú druhú šancu. Odísť a začať odznova.
Napíš svoj komentár
možno by sa aj oplatilo,
(..a navyše tie prímorské "resort mestečká nie sú až tak chudobné..