Naozaj existovalo. Bola si tým úplne istá, videla ho v ich očiach. Verila im.
Vedela, že pre ňu je to šťastie ako izba za veľkými hrubými železnými dverami, uzavretá na milión zámkov, do ktorej jej nebude nikdy dopriate nahliadnuť. Občas k nej doliehali zvuky z tej izby, mohla počuť smiech a povznášajúcu melódiu.
Občas prešla okolo oných dverí a spomenula si na svoje obité ruky, čo ako sa tam kedysi snažila dostať. Teraz už nie...vždy keď okolo nich prechádzala sa usmiala bez akejkoľvek nostalgie.
Bola rozhodnutá vytvoriť si vlastné šťastie.
Jedného dňa, sa zámky vďaka jej snahe otvoria. No nebude schopná vojsť dnu. Nechá priestor iným...
Jej oči už nikdy nebudú schopné pohľadu na svetlo. Stačilo jej vedomie, že kdesi tam...existujú ľudia šťastní, lepší svet a vedomie, že napriek všetkým útrapám sa nestala zlým človekom. To znamenalo, že sa ešte oplatilo veriť v dobro.
Nie pre nádej, ale pre jeho existenciu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnysheek
2. 6.júna 2016 12:41
prečo nie?
Napíš svoj komentár