"Ver."
To boli vety, ktoré si hovorila. Boli to drobné lži, ktoré jej pravidelne zvykli zachraňovať život.
Nemala to nikdy ľahké, ale za každým si hovorila, že keď dotiahne tých pár krokov, bude to lepšie. A tak sa lži hromadili.
A ono to bolo lepšie. Chvíľami. Sekundami. Ale aj tie zloprajne ukryl čas pod závoj zabudnutia a bolesti.
Teraz, keď sa zahľadela na svoju tvár v zrkadle, videla tam cudziu bytosť. Ako na ňu hľadí spod závesu mihalníc a hromady živých buniek, kostí...
A necítila vôbec nič. A nechcela sa dlhšie pozerať.
Lebo kolieska sa budú točiť naďalej a v ich pozadí bude smiech, plač, ticho aj hluk. Neutečie. Neunikne.
Bude tam a pocity sa budú odvíjať a vytvárať obrazy. Budú žiť vlastným životom.
Možno ani slová ako "Usmej sa" nepomôžu.
Možno jej stečie slza po tvári a kútiky úst sa ani nepohnú.
Možno už konečne začala veriť len sebe. Možno sa postavila na nohy a videla svet v jeho skutočných farbách.
...šedú a tmavú realitu, s dennými malými radosťami jasnými ako slnko a smiech detí, ktorým neunikne...odriekanie a eufóriu...nedostatok a prebytok...bola to jedna odporne krásna šmuha v celej svojej bezvýznamnosti.
Bolo to ako povedať niekomu, že ho nenávidíte a on vám za to ponúkne čokoládu.
Moje staré "Ja" by povedalo:
"...ale veď ja som chcela mať len jednu tabličku."
Nebola to pravda. Nebola.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár