Za deň si dovolila vypiť tri kávy, niekedy aj viac.
Vstávala skoro ráno a učila sa od mrku do úmoru. Pod očami tmavé kruhy a vyčnievajúce kľúčne kosti. A čas jej utekal rýchlo. Spánok. Káva. Knihy. Káva.
"Načo to robíš?"
"Lebo mám svoj cieľ."
"A čo budeš robiť, keď ho dosiahneš?"
Mykla plecom "Tak dosiahnem svoj cieľ."
...tak zistíš, že to nič neznamená. Tak zistíš, že ciele sú na nič. Zistíš, že to celé nemá žiaden zmysel. Ilúzie.
"Budeš chodíš z práce domov a dookola. Bude to na nič."
"Taký život som si pre seba zvolila."
"To hovoríš teraz."
"Žiarliš."
Možno to nebolo o ničení ilúzií. Možno to bolo skôr o mne. Alebo o niekom, kým som bola. O tej cudzej tvári s kruhmi pod očami, večne na diéte, s knihou v ruke a zopár plánmi plnými entuziazmu. Možno to bolo o mne a o tom, ako sa som dosiahla svoj cieľ a potom za koncovou čiarou som si uvedomila, že nie som o nič šťastnejšia.
...že keď nemáme v rukách nič, tak máme aspoň tie ilúzie.
A keď to dostaneme, nemáme už ani tie ilúzie.
Takže áno, žiarlila som, žiarlila som na jej iskry v očiach, entuziazmus a nádej, aké to môže byť.
Pretože ja som to stratila. A nevedela som to nájsť. A hoci malý hlások v hlave mi hovoril, že je to stratené v nenávratne...
...druhý chcel mať ilúzie. Milióny farebných ilúzií, miliardy ružových snov popretkávaných pozitívnou energiou letúcich oblohou naprieč k vysneným cieľom, k vysnenému nebu...
Aj keby to mala byť najväčšia lož na svete.
Pseudoblog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
narrator
12. 4.apríla 2015 20:02
mala si si dat radsej kolac
Napíš svoj komentár