Bolesť sa mi zarezáva pod kožu. Prečo nemôže ísť všetko jednoducho? Prečo tie priamky tak nezmyselne skáču? Prečo nemôže aspoň raz byť len teplo? Asi pridlho bolo. Asi musím opäť zmrznúť na kosť, aby mohla sviečka aspoň na chvíľu horieť. Ale asi už nevládzem. Asi už nechcem.
Asi sa mi nechce pokračovať v tej nezmyselnej hre.
Možno som niekde urobila chybu. Ale už je neskoro otáčať sa. Zvolila som si cestu.
Už som sa rozhodla, kdesi tam v mojich spomienkach. Keď som si myslela, že život je gombička. Chcela som si to myslieť čo najdlhšie.
Mám pocit, že mám modrú tvár, modrú od nedostatku kyslíka. Mám pocit, že život zo mňa chce vyžmýkať poslednú kvapku krvi. Darí sa mu to veľmi dobre. Len tak pozerám..ako to padá a ako to čím som si uvedomuje, že to čím je, už dlho nebude.
Nemám silu už nikoho presviedčať o svojich skutkoch. O akejsi pravde, o ktorej viem len ja že je pravdou.
Asi už nechcem.
Asi sa chcem zahrabať do nejakej tmavej izby a zavrieť oči a nikdy ich neotvoriť. Nikdy nemusieť nič vedieť. Nechajte si svoje myšlienky, svoju pravdu, svoje nič.
Chcem spať. Tak veľmi ako už dlho nie.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár