Každé ráno som vstávala s myšlienkou, že dnes pôjdem medzi ľudí celkom bez make-upu. Nie som jedna z tých, ktoré musia mať nevyhnutne dokonale upravený make-up, mám to pod kontrolou.
Potom uvidím svoju strhanú tvár v zrkadle, kruhy pod očami, pripadám si ako 50 ročná, vyžitá, po štyroch pôrodoch, unavená zo života.
To nič, musíme to zakryť. Starostlivo zakryjem každú vrásku, každý záhyb kože ukryjem pod tekutý nános. Už som v pohode.
Nikto nemôže ani len tušiť ako sa v skutočnosti cítim. Nikto nemá ani len poňatia.
Dnes som išla znova do obchodu. A viete čo? Cestou späť som sa pozerala na nebo ...a na stromy...ako si tam nevinne a nečinne postávali, ignorujúc môj žiaľ, pomaly umierajúce a tíško sa dívajúce na večernú oblohu. Vtedy som pochopila, že som ako chrobák uviaznutý v sklenom pohári ktorý sa snaží silou mocou dostať von, vediac, že je to márne. Áno blbé prirovnanie, viem.
Som však ako on. Chrobák. Neskonale zapálený pre vec, tou vecou je vytvárať si imaginárne problémy. Bez tých problémov by som tu totiž nebola ja.
Bolo by tu prázdno, bola by som ako tie stromy, tíško umierajúce.
...čím neospravedlňujem svoje činy.
A oni nevedia, netušia. Že keď každý deň vojde do obchodu, kúpiť si tie chipsy, prečo to vlastné robí.
Možno sa bojí prázdnoty. Myslím, že sa bojí....tej strašnej ničivej šialenej trýznivej čiernej prázdnoty.
A možno to bol len ten fascinujúci pohľad na stromy, ako tíško na ňu hľadeli, zanechávajúc ju pomaly blednúť, pomaly sa strácať.
Oni totiž videli. Oni vedeli. Chápali.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár