Nevládzem vstať.
8:00
Pozeráme na seba cez sklené šošovky.
21:00
Idem spať.
Každý večer si musím vziať modrú podlhovastú pilulku. O druhej tú bielu proti bolestiam v klboch.
Ak niekto vysloví slovo mladosť, vynorí sa mi v hlave tvár úplne iného mladého človeka. Mňa.
Teraz som len mäsom s otupenými zmyslami. Všetko má svoj čas. Všetko nakoniec bude dobré." A tak sme sa báli."
Niekedy sa zasmejem na nejakom vtipe. Je to akoby som sa smiala zo vzdialeného konca, počujem piskľavý hlas z vlastného hrdla.
Z izby som vyhodila zrkadlo. Nerada sa pozerám na tú tvár, posiatu vráskami a červenými škvrnami. Je to už len to čo ostalo. Je to moja skreslená verzia po 80 rokoch.
Nahováram si, že nič necítim a mám toho veľa za sebou.
Ale keď pozerám na svoje vnúčatá, vidím v nich odraz seba. A do mysle sa mi vracajú krásne spomienky. Sú to nádherné, prenádherné obrazy.
Obrazy zelenej trávy a jarných kvetov. Smiechu a zbytočných slz. Dní, keď na ničom tak celkom nezáležalo. Nezáležalo, lebo nakoniec aj tak všetci pominieme.
Snažila som sa vtedy vyťažiť zo seba maximum, no nikdy to nebolo dosť.
Každá tá chvíľa a moment, majú pre mňa nepredstaviteľnú hodnotu. Príliš bolestnú, príliš krásnu.
Nezáležalo nikdy na deji, dej by bol cenný iba tak v knihách.
To na čom záležalo boli dojmy. To vo vnútri. To klbko odvíjajúce sa, hľadajúc svoju cestu, nikdy celkom nenasledujúc priamku. Podobalo sa skôr na hada. A na konci ustával. A priamka sa stala skutočnosťou. Raz sa stane celkom rovnou, srdce dobije.
Stále mám strach. Som tým istým človekom ako ked som mala 4 a bojím sa vysloviť svoj vek. Bojím sa pozrieť na svoje ruky a uvidieť na nich spleť modrých a zelených navretých hadičiek pumpujúcich zhrdzavenú krv na fľakatej pokožke. Nie sú moje.
Niekedy sa mi sníva, že bežím po lúke plnej farebných kvetov. Tie sny sú čoraz hmlistejšie a zvuk zneje falošne.
Upadám. Upadám do zabudnutia. Stratenosti. Chcem vrátiť svoje Ja. No to už neexistuje. Snívam o mladosti a upadám do tmy. Tíško. Priamka je už celkom rovná. Srdce dobilo. Ťuk. Bolestný krč. Ozveny. Tma.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
miaja
15. 1.januára 2014 21:51
teraz sa bojím staroby ešte viac ....
Napíš svoj komentár