Nenávidím falošné úsmevy. A nenávidím spoločnú rodinnú večeru. Nenávidím pocit rodiny.
Strašne chcem aby sa moji rodičia rozišli.
Kedysi sa stále hádali, stále. Každý deň som revala do vankúša a bála sa, že moja mama zomrie. Stále sa mi vyhrážala, že z nás ochorie. Mala som 7 rokov. A každú noc sa mi snívalo, že od nás odišla. Každý večer som ju vyčkávala pri okne, stála som tam a čakala. Raz neprišla a ja som plakala a mala pred očami svoje sny. Keď prišla, bola som taká šťastná.
A potom zas kričala. Kričala každý deň. Keď sme neposlúchali zamkla nás potme do kúpelne, vždy som sa bála tmy. A mám to doteraz. Stále sa otáčam a otváram oči. Keď sme nechceli jesť, vyliala mojej sestre na hlavu polievku. Bila nás. Priviazala ku stoličke, zapchala ústa a kričala, že nás neznáša. Zničili sme jej život vraj.
Bola som nechcené dieťa. Povedala mi, že by nikdy nešla na potrat, ale určite to mala veľa krát chuť spraviť.
Pred otcom sa správa milo. Ale je falošná, vypočítavá. Keď vidím, akú mám matku, chce sa mi plakať. Nedokážem vystáť jej pretvárku.
Teraz sa snaží správať ako matka. Poviete si: bojí sa, že vás stratí. Ale jej na vás vôbec nezáleží. Nenávidím ju...keby ste vedeli, aká v skutočnosti je. Myslím, že sa to nedá vyjadriť slovami, všetky jej skutky a činy.
Veľmi som to chcela niekomu povedať, ale asi by na mňa do konca života pozeral ako na tú zo "šialenej rodiny". Hlboko vo vnútri si to nosím so sebou, a viem, že budem dokým budem dýchať. Je mi ľúto, že práve ja musím byť svedkom jej falošného života. Je mi to tak ľúto.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
tvoja pokora, ktorú tak strašne potrebuješ ťa zachráni pred ďalším utrpením....
je to ťažké ja viem, ale začať musíš ty prvá, cesta k vyslobodeniu je dláždena slzami, utrpením a častým nepochopením druhých...
až toto dokážeš, tvoja duša spozná radosť, lásku a porozumenie....