Pred rokom, keď som ešte verila, že život je úžasné dobrodružstvo.
Pred rokom.
"Mami, nemôžme mať aspoň raz pekné Vianoce? " Také aby som nemusela na Štedrý deň plakať? Nemôžeš byť aspoň raz ako normálna mama?
"Ale nevymýšľaj, ty stále len vymýšľaš." Dobre.
Dnes, sa pozerám cez farebné sklo a nechýba mi teplo. Necítim zimu. Naučila som sa necítiť bolesť.
Dnes, horí oheň v kozube a svetom vládne pokoj. Doma vládne radosť a láska.
A ja vidím svoju chladnokrvnosť v retrospektíve.
Dnes.
Vločky padajú a nežne dopadajú do snehových vln.
"Nemôžeš sa aj ty snažiť zapojiť, aby sme mali všetci pekné Vianoce?"
"Teraz nie." Nie, nemôžem...
Príliš ma bolí spomienka na to vlaňajšie ráno, keď som chcela veriť, keď bol vankúš posiaty slzami a len tma utíšila časom bolesť.
Vtedy, by som za to dala všetko. Za jeden hrejivý plamienok radosti, ktorý by rozžiaril sviečku. Dnes, však sviečka neexistuje. Dnes, už teplo nič neznamená.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár