Ema /3. časť/

Obula som sa, navoňala jemnou ženskou vôňou, podčiarkla nevýraznosť pier trblietavým rúžom a vyšla som z bytu. Dnes má byť vraj strašné teplo. Napriek tomuto faktu, či skôr predpovede, známej z dnešných ranných novín, som v ruke stískala malý skladací dáždnik – pre istotu. Cez veľké bruško, zvýraznené obtiahnutým bodkovaným tričkom, som ledva videla na schody, ktorými som sa tackala dolu poschodiami ako veľká korytnačka. Deviaty mesiac je ale deviaty mesiac. Šla som pomaly po kraji schodištia, pridržiavajúc sa jednou rukou zábradlia a druhou chrbta. Moje myšlienky mi zrazu prerušila silueta muža, ktorý sa mihal za presklenými vchodovými dvermi. Bol to sused Daniel, už dlho som ho nevidela, pokrčila som obočie hľadiac na zapáchajúcu cigaretu v jeho prstoch, mykla som hlavou na znak pozdravu a zamračená som kráčala smerom k autu. Obzeral si ma, cítila som jeho pohľad na celom mojom tele a nepríjemný cigaretový dym odfukoval ešte s väčším pôžitkom. Zabuchla som dvere auta a hodila CD do prehrávača, behom minúty sa mi vytvoril iný svet, svet v ktorom som sa cítila aspoň o kúsok lepšie, tóny piesní sa mi dostávali hlboko pod kožu a pôsobili upokojujúco, môj svet, ktorý bol ohraničený karosériou auta.

V čakárni u gynekologičky som strávila asi desať minút. Stretla som tam moju kamarátku zo strednej školy - Ľubicu. Vôbec sa tie roky nezmenila, inou ju robilo snáď len jej priezvisko, vydala sa. Posťažovala sa mi však, že s manželom sa snažia o bábätko už rok a nedarí sa. Vraj mi v dobrom závidí moje guľaté bruško, no v podstate som bola ale ja tá, ktorá ticho závidela. Juraj, jej manžel, ju celý čas držal verne za ruku až dovtedy, kým ju sestrička nezavolala do ordinácie.

- Ema, dieťatko sa má výborne a čoskoro sa bude pýtať na svet. – slová usmiatej lekárky ma hriali na duši. Zložila si z tváre masívne fialové okuliare a pozerala sa na mňa veľkými tmavohnedými očami. Akoby nás obe chcela v danom okamihu sestersky zblížiť. Srdečný úsmev vystriedal po chvíli rad slov.
- Som nesmierne rada, že ste to zvládli. Bála som sa, úprimne sa priznám, mala som veľký strach. Všetky komplikácie, ktoré počas tehotenstva, bohužiaľ, nastali a myslím si, že opodstatnene, ste svojím predsavzatím porodiť zdravé dieťatko, zvládli. –
- Ďakujem, pani Slaniská, vážim si slová, ktoré ste mi venovali. Ja sa ale chcem tiež poďakovať, bez vás a vašich povzbudení a rád by to bolo pre mňa oveľa ťažšie. – po pár minútovom sympatickom rozhovore som nemotorne opustila ordináciu s pocitom, že toto bola, dúfam, posledná návšteva pred porodením dieťatka. Nevedela som, čo sa mi už deväť mesiacov tíško hýbe v brušku, či je to synček, či dcérka, každopádne som ale vedela, že tento malý človiečik mi navždy, navždy bude pripomínať muža, ktorý mi tu zanechal kúsok seba a bez slova, bez rozlúčky sa vybral, vydychujúc dušu, do neba.

Zmrákalo sa. Stála som v dlhej kolóne áut a ako všetci som hypnotizovala semafor. Dáždnik ležiaci na vedľajšom sedadle ma zvláštnym spôsobom upokojoval. Vedela som, že sa každú chvíľu rozprší a ja ho ešte využijem poľnou cestičkou na cintorín. Chcela som sa tam zastaviť, dnes som pri ňom ešte nebola. Čaká ma, určite ma čaká.. Slepý pohľad do neznáma mi presekol hlasný zvuk klaksóna auta za mnou. Mykla som sa, rýchlo zorientovala a jazdila smerom za mesto.

Zamkla som auto a kľúče vložila do tašky. Zhlboka som sa nadýchla, vydýchla. Zatvorila som oči a zahľadela som si do hlboko do vnútra. Chod myšlienok ma držal na mieste a znemožňoval mi pohnúť sa. Zamyslela som sa čo sa deje v mojom živote a všetky súvislosti prítomnosti sa mi vo vnútri bili s neustále atakujúcou minulosťou, s túžbou ju zmeniť...

Kráčala som po úzkom vychodenom chodníku pomedzi staré vysoké stromy, ignorujúc boľavú hrču, navretú v krku. Kráčala som čoraz pomalšie, až som nakoniec úplne zastala. Človek, v náručí ktorého som hľadala lásku, oporu, ochranu a teplo mi teraz stelesňoval chladný mramorový pomník. Ticho som hľadela na zlaté písmená, vytesané do mrazivého kameňa a navždy potvrdzujúce jeho odchod, odpočinok. Zrak mi klesol na kvietky, kvitnúce na jeho hrobe a neovládla som sa slzám, vzlykom, stonaniu... Klesla som na kolená a dlaňami som sa oprela o teplú hlinu, vlhnúcu mojim smútkom, bolesťou. Hlasné stony sa ozývali mojou dušou a prehlušovali Milošov smiech, znejúci mi v ušiach, horúce a trpké slzy mi bránili vidieť a pozerať sa na miesto jeho posledného a večného spánku, napriek tomu mi zahmlený pohľad očí podvedome kreslil siluetu muža, môjho muža... Miloša, takého akého si ho pamätám a aký mi navždy zostane v srdci, tam, kde nikdy neumrie...

Bolestný plač striedali hlboké vzlyky, opakujúce sa v žalostnom periodiku, až napokon zavládlo v mojom tele skľučujúce ticho. Sedela som na obrubníku Milošovho hrobu a vytvárala som si ilúziu jeho prítomnosti, chcela som v ňu veriť, dúfala som... Zmeravenú tvár mi umelo oživilo slovo, úprimne vyslovené z vnútra chvejúceho sa srdca.
- Prečo...- vydýchla som s pocitom, že zo seba dostávam azda posledné slzy, nemala som už síl. Tvár a vlastne celé telo mi zrazu vlhčil letný dážď, jemne ma chladil a abstraktne zo mňa myl trápenie, dávno zrastené s podstatou môjho tela, bolo už naveky jeho neoddeliteľnou súčasťou...

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu