- Ema? Si už hore? – ani som si nevšimla pár očí vykúkajúcich spoza pootvorených dverí. Mama.
- Sleduješ ma už dlho? – opýtala som sa, pomaly sa dvíhajúc lakťami s úmyslom sa posadiť. Po tvári sa mi rozkotúľali slzy nahromadené z predchádzajúcich myšlienok. Rýchlo som si dlaňami pretrela opuchnuté oči, mama si našťastie nič nevšimla. Zbytočná hŕba otázok. – pomyslela som si.
- Nie, to nie, teraz som vošla. Ako sa cítiš? –
- Dobre. Mami, dnes z rodenia asi nič nebude, bábätku je zrejme v brušku dobre, dnes sa nechystám rodiť. – snažila som sa odľahčiť napätú situáciu v hlave mojej matky a snáď aj situáciu v mojom tele.
Skutočne som sa cítila aj počas dňa dobre. Rozhodla sa, že popoludní zájdem na chvíľu do môjho bytu a vezmem si odtiaľ ešte zopár vecí pre bábätko. U rodičov som mala snáď už všetko, no stále ma neopustil pocit, že bábätku bude niečo predsa len chýbať, že som niečo zabudla. Mama bola práve v záhradke, keď som štartovala auto a chystala sa preč. Potajomky. Autom cesta trvala približne tri minúty, bolo to doslova za rohom.
Dnes je mimoriadne sparno. Vdýchavala som ťažký teplý vzduch, ale nemala som pocit, že dýcham. Držiac v ruke mobilný telefón, odomykala som vchodové dvere paneláka. Po chvíľke som už bola v byte. Jeho charakteristická vôňa mi pripomenula, že doma som jedine tu. Posadila som sa na pohovku a zrak mi padol na stolík oproti. Čosi tam chýbalo a trvalo mi chvíľu, kým som si spomenula na zhorený televízor. Úplne som naň zabudla. Len som tam tak sedela a vychutnávala si ticho obývačky a vlastne celého bytu, ktorý len letmo hral tónmi ťažko identifikovateľnej piesne od susedov.
Zrazu ktosi klopal. Bolo mi to divné, pretože návštevy som si do bytu nevodievala. Postavila som sa a s pokrčeným obočím som pootvorila dvere. Moje nervy, bol to Daniel.
- Dobrý deň, Ema, všimol som si tvoje auto pred panelákom. Bol som tu už včera, ale nebola si doma. Priniesol som ti sľúbeného Matkina. – v duchu som prekrúcala očami a hľadala spomedzi všetkých mojich výhovoriek, aké som kedy povedala, tú najdôveryhodnejšiu, ktorou by som sa ho mohla čo najdiplomatickejšie a najrýchlejšie zbaviť.
- Ehm... – lapala som po slovách.
- Ozaj, aby som nezabudol. Televízor bude zajtra. A musím sa priznať, vlastníš doslova slušnú starožitnosť, súčiastku som zohnal len vďaka tomu, že mám tajné konexie. – dopovedal s úsmevom a začal sa smiať hlbokým hlasom. Vzápätí mi podával škatuľu s knihami.
- Ďakujem, Daniel. Aj za knihy, aj za telku. – sklopila som zrak a opätovala mu úsmev. Načiahla som k nemu ruku, keď vtom som náhle zacítila bodavú bolesť v podbrušku. Tvár mi zmeravela a podvedome som si chytila bruško, silno prižmurujúc oči. Šeptavý ston prehlušili Danielove otázky a buchot škatule, padnutej na zem.
- Ema, Ema, čo ti je? Preboha, veď ty budeš rodiť! – rozpačito ma držal studenými rukami a podopieral, aby som nespadla. Pozeral sa na mňa veľkými očami, preplnenými strachom, miešajúcim sa so zodpovednosťou.
- Ja... idem rodiť... – šeptala som kráčajúc k výťahu. Daniel bol po mojom boku a neustále sa ma čosi vypytoval, avšak ja som ho nevnímala... Myslela som na Miloša a na to, ako veľmi túžim, aby bol tu... Myšlienky mi stelesňovali len horúce slzy, zmáčajúce moje tričko a tratiace sa v ňom...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lestaty
22. 4.apríla 2009 21:41
Skvelé, puknem od zvedavosti čo bude ďalej
2
to prečo? v takomto momente koniec? och to nie ... dúfam že ďalšia časť bude čoskoro
Napíš svoj komentár