Bolí ma všetko, bolia ma všetky zmysly, robiace ma človekom. Hlasno dýcham, s túžbou vydýchnuť prítomnosť. Slzy stekajúce kamennou tvárou, nech zmyjú moju minulosť, večnú na veky... Večnosť, čo je vlastne večné... Nekonečné otázky, rodiace sa a kumulujúce v mysli, ma ticho trápia. Neviem na ne odpovedať. Nikdy sa to nedozviem.
Klopem nimi na tichú bránu, bránu Boha, ale nehodnosť ma ostýcha... A tak ležiac na nebi, ľahučko sa vznášajúc oblakmi, plačem a vzlykám. Tóny vzlykov sa miešajú so slzami, vytvárajúc abstraktné nuansy trápenia.
Zatváram oči, túžiac nevidieť stelesnenú bolesť, nevidieť nič, zbabelo sa tváriť, že sa ma to netýka, dištancovať sa, detsky odstrkovať zodpovednosť. Cítim však siluetu, cítim silu, ktorá ju vytvára, podvedomo ju hladím, cítim, že je to človek... Nevydržím a pootvorím oči... Hľadím zoči voči sebe samej. Hľadím si na rany, rany vnútra, ktoré presvitajú cez kožu...
Chcem sa vzdialiť i priblížiť, chcem kričať i mlčať, odvaha sa strieda so strachom... Ticho stojím, ticho hľadím, ticho nechápem... Uvedomujem si chlad vzlykov, vnímam vlhkosť sĺz, to je však všetko, čo dokážem...
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
darkbell
20. 4.apríla 2009 19:13
jeheej...tak ale...no toto...mmhmmm...takych obrazov neni vela...ja ta uznavam...neviem ako to niektori robia ale ja budem tiez raz taky..mne sa straasne pacia take pekne pospajane a nepochopitelne sformulovane...ved vies co myslim...slova...neviem ze co ti bolo ked si to napisala a ani to neriesim ale je to riadne dobreeeee fakt
Napíš svoj komentár