Strata všetkého

Martina a Lukáš boli spolu už rok. Nikto by neveril, že by sa niekto mohol mať krásnejšie, ako títo dvaja ľudia, ľudia čo sa milovali ako nikto iný. Bol to ten typ páru, ktorému každý prial len to najlepšie, nikto im nezávidel, každý ich mal rád. Teda tak sa to zdalo...

"Zajtra sa teda vidíme," oznámil Lukáš Maťi. "Dobre už sa teším, hlavne preto lebo tam pôjdeme spolu."

Pobozkali sa a Lukáš prešiel potichu cez chodbu a vyšiel cez zadný vchod brány aby to mal bližšie na zastávku kam mu chodil autobus nočnej prepravy. Ďalší deň po škole sa Martina a Lukáš stretli pred jej školou. Každý totiž chodil inam. Ona študovala obchodnú akadémiu a on elektrotechniku.

"Tak a kam pôjdeme teraz?" spýtal sa Lukáš. "Pôjdeme ku mne mám pre teba prekvapenie."

Keď už boli na mieste Lukáš cítil čerešňovú vôňu ktorá sálala z jej izby, Martina sa postavila k nemu od chrbta a zakryla mu oči svojimi rukami a povedala:

"Milujem ťa."
"Aj ja teba," odpovedal jej a pobozkali sa.
"Som šťastný, že sme spolu a nikdy to nechcem ukončiť."

Zložila ruky z jeho tváre a povedala nech má oči stále zatvorené. Lukáš začal už miesto čerešňovej vône len chlad a zrazu necítil ani omamný Martinin parfum.

"Čo sa to deje?" spýtal sa.

Nič.

"Maťka? Si tu ešte? Haló hovor so mnou"

Chcel otvoriť oči ale nešlo to. Pretrel si ich ale stále nič. Nešlo to.

"Čo sa to deje? prečo nemôžem otvoriť oči? Chcem...

A už nevedel dokončiť. Cítil ako otvára ústa ale nič nepočul alebo nevydával žiadny zvuk.
NEVIDEL,
NEHOVORIL,
NEPOČUL.
Cítil sa spútaný. Zrazu sa to všetko zmenilo. Bolela ho hlava a keď sa prebudil zobudil sa v starej budove. Okolo neho boli len zničené steny a nábytok. Na zemi ležala len jedna zachovalá vec. Jedna stará fotka. Na tej fotke bola ona. Martina. Zovrelo mu hrdlo a veľmi ťažko preglgol. Nechápal. Začal kričať ale nikto ho nepočul. Začal hľadať najskôr Martinu a potom východ z budovy. Ten dom bol znútra obrovitánsky. Prešiel asi cez desať izieb no jemu sa to zdalo ako sto. Potom došiel na dlhú chodbu na ktorej boli len jedny dvere, ktoré videl už pri schádzaní po schodoch. Bol to starý dom, výťah preto nemal, ale keďže to bol starý dom aj tak by nefungoval. Ako išiel cez tú chodbu počul divné zvuky. Začal mať strach, bežal a bežal a dvere sa stále vzďaľovali. Nakoniec sa dostal ku dverám. No tie nešli otvoriť. Kmásal s nimi, kopal do nich. Nič. Potom sa snažil len jemne otvoriť kľučku. Išlo to. Dostal sa von a šťastný sa zhlboka nadýchol. Začal si spomínať. Keď odtiaľ vyšiel spomenul si, že to je Ulica Rastislava Štepku, na ktorej stál. Cestu domov poznal a aj presne vedel ktoré autobusy odtiaľ jazdia. Došiel pred svoj dom otváral bránu, ale nešlo to.

,Čo zmenili zámok?' pomyslel si pre seba.

Akurát išla von jedna milá pani susedka, s ktorou aj keď bol teenager vždy rád prehovoril. Ona otvorila a opýtala sa:

"Ku komu idete?"
"Dobrý deň pani Strážska, idem domov ale nejako mi zrazu nepasuje kľúč. Menilo sa to?"
"Ako? A Vy tu odkedy bývate? V živote som Vás tu nevidela tento zámok je tu už 7 rokov. Chuligán akýsi mladý srandu si tu zo mňa budete robiť."
"Nie, ja tu vážne bývam čo ma nespoznávate? To som ja Lukáš."
"Nepoznám a podľa vášho chovania ani poznať nechcem. Choďte preč od našej brány, takých ako Vy tu nechceme."

Lukáš prekvapene odišiel a išiel do mesta. Pozrel sa do výkladu z elektronikou a videl svoj odraz. Stále rovnaký a ešte viac nevedel prečo ho nespoznala susedka. Zobral do ruky svoj mobil v poslednej nádeji že baterka mu ešte nevypovedala. Posledná palička ale skúsil to. Volal najskôr mame...
Volané číslo neexistuje.
Potom skúsil sestru.
Volané číslo neexistuje.
Skúšal aj fotra aj keď od rozvodu s jeho mamou sa s ním veľmi nebavil.
Volané číslo neexistuje.
Skúšal všetky čísla zo svojho zoznamu. Niektorý ľudia mu zdvihli, ale neboli to buď oni alebo ho vôbec nepoznali.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu