Už celú večnosť som obdivovala oblaky a ich jednoduchú krásu. Vytvárali prekrásny vzor a slnko, ktoré sa pomaly a neodvratne skláňalo za obzor, im dodávalo mäkkú ružovú farbu. Nezdalo sa, že by im ostatní cestujúci venovali väčšiu pozornosť. To som naozaj nechápala, pretože ja si nikdy nenechám ujsť takúto príležitosť.
Na malý moment som odtrhla zrak od panorámy a pozrela sa na náramkové hodinky. Hneď mi bolo jasné, prečo si vôbec necítim nohy a krk mám úplne stuhnutý - let trval už tri hodiny a viem, že skôr ako o ďalšiu určite nepristaneme.
Napriek tomu, že monotónny hluk motorov ma uspával, proti zvláštnej malátnosti som zo všetkých síl bojovala a aj pre tento dôvod som si zapla svoj hudobný prehrávač, bez ktorého sa zvyčajne nepohnem ani na krok. Práve v takýchto situáciách býva mimoriadne účinný.
V ušiach mi znela jedno z mojich najobľúbenejších klasických skladieb. Aj keď počúvam celú škálu hudobných žánrov, klasika sa mi v tejto chvíli zdala oveľa vhodnejšia než čokoľvek iné, akosi dopĺňala scenériu rozprestierajúcu sa podo mnou. Sledovala som rôzne odtiene a odlesky oblakov, ktoré vytvárali spektrum najrôznejších farieb - ružovú, fialkastú, tlmenú žltú či koralovú, ktoré vzbudzovali dojem páperovej prikrývky. Moja fantázia sa mi celkom vymkla z rúk, akoby som až cítila mliečny dotyk hmly, ľahučký a nebadateľný. Vtedy na mňa plnou silou doľahla ospalosť a svoj vopred prehratý boj som konečne vzdala a poddala sa neodolateľnému vábeniu sna. Viečka mi pomaly klesli.
Najskôr som si myslela, že som stratila všetky zmysly - zrak, sluch či hmat. Ocitla som sa v priestorovej bubline uprostred ničoty - iným výrazom som to nevedela opísať. Potom som si uvedomila, že sa mýlim. Predsa len sa niečo nachádzalo všade okolo mňa, vypĺňalo každú čiastočku priestoru. Tma. Temnota, hustá a nepreniknuteľná. Začala som cítiť tlak na oboch spánkoch, ktorý neodvratne silnel. Dych sa mi o trošku spomalil. Musím sa upokojiť. Nádych, výdych. Ešte raz. Akoby nestačilo, že som tu sama (čo neznášam, pretože vždy mám pocit, že mi niekto stojí za chrbtom), dokonca musím byť sama v tme. Keby ste sa ma opýtali, čoho sa najviac bojím, nevedela by som hneď odpovedať. Teraz mi to však bolo jasné. Každý má strach, ktorý je potláčaný hlboko v mysli, o ktorom si myslíte, že ste ho zvládli, no on len čaká na to, aby vás mohol dostihnúť a zraziť na kolená. Veľmi rýchlo som zistila, že ten môj – temnotu - už neviem potlačiť, že ma dokonale ovláda. Pomaly na mňa doľahla panika, ten tlak sa stával čoraz neznesiteľnejším. Jediný zvuk, ktorý ma ohlušoval, bol nepravidelný, vystrašený tlkot môjho srdca. Pod návalom paniky som nedokázala racionálne rozmýšľať, potrebovala som cítiť nejaký pevný bod v tejto ničote, preto som si opatrne ľahla a snažila sa dýchať. Pomaly, zhlboka. Chcela som zodpovedať základné otázky ako - ,,Kde to som?“ ,,Čo tu vlastne robím?“ a pre mňa najdôležitejšiu - ,,Ako sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem?“ Vtedy som si začala uvedomovať, že v mojom podvedomí prebleskuje neodbytná myšlienka - niečo podstatné mi uniká. A v tej chvíli mi to došlo. Snívam. Presnejšie, práve prežívam svoju nočnú moru. Takže toto všetko sa odohráva len v mojej hlave. Len príliš bujná fantázia. Tlak na spánkoch mierne povolil. Skoro som sa zasmiala absurdnosti celej situácie, veď je to celé smiešne. Vďaka tomuto zisteniu som sa prinútila vzchopiť a postaviť sa. Veď keď je to len nočná mora, celkom zákonite sa z nej raz budem musieť zobudiť. To ma upokojilo, ale len na pár stotín sekundy, pretože potom na mňa všetko doľahlo ešte silnejšie. K panike sa pridalo aj veľmi nepríjemné mrazenie, akoby tu niekde bolo niečo temnejšie a strašnejšie ako tma, preto som pomaly vykročila. Musím sa odtiaľto dostať. S každým krokom som sa sústreďovala na túžbu uniknúť strachu, prebudiť sa. A to čím skôr. No moju koncentráciu niečo naliehavo rušilo. Nakoniec som už bola celkom zaplavená panikou a nebola som schopná myslieť na nič, len som dúfala, že sa to čoskoro skončí. Toto je na sen príliš skutočné. Moje zmysly vôbec nie sú zastreté, cítila som, ako sa vo mne dvíha vlna ľadového chladu, ktorý mi úplne paralyzoval telo. Mala som pocit, akoby to bolo reálne. Prosím, nech sa to skončí. Akokoľvek. Veď čo už môže byť horšie? Pomyslieť si to bola tá najväčšia chyba, akú som len mohla spraviť, pretože vtedy ma hrôza toho sna úplne vtiahla do seba. Vedela som, vedela, že to mrazenie niekto spôsobuje. Niekto, kto pozná moje najtajnejšie zákutia mysle, ten, kto otvoril moju trinástu komnatu, vypustil strach a premenil ho na skutočnosť. Ten, kto pre mňa predstavuje stelesnenú hrôzu. Teraz som v tej temnote padala, stratila som svoj posledný záchytný bod a nič mi nezostalo. Žiadna šanca uniknúť, žiadna nádej. Tlak v mojej hlave už prekročil hranice znesiteľnosti, srdce mi bilo s námahou, vynechávalo a dych som mala čoraz plytší. Nechala som tmu nado mnou zvíťaziť a pohltiť každý kúsok duše. Plamienok svetla v mojom vnútri zhasol, ako keď sa sfúkne sviečka a zostal len dym. Celú ma pohltila. Zmierila som sa s tým, už ma takmer mala. Vedela som, že koniec je blízko, pretože som vo svojej bezprostrednej blízkosti pocítila prítomnosť Hrôzy. Srdce mi na moment stislo. Potom prestalo biť.
Niekto mnou triasol. Tma pod mojimi viečkami rýchlo slabla, až sa nakoniec celkom vytratila. Otvorila som oči. Zdalo sa mi, že niečo stále nie je v poriadku, že stále cítim ten nepríjemný tlak. Rozšírili sa mi zreničky, pretože som si uvedomila, že moje srdce už stratilo 2 či 3 údery.
„Slečna, nie je vám nevoľno? Ste trochu bledá, možno by ste si dali pohár minerálky...? Uvidíte, hneď sa budete cítiť lepšie.“
Zahmlenými očami som sa snažila zaostriť na ustarostenú tvár letušky, ktorá odo mňa očividne očakávala odpoveď.
„Ďakujem, cítim sa naozaj... dobre. Ale tá minerálka by mi dobre padla.“ Keď mi podala malý plastový pohárik, neisto som sa na ňu usmiala a ešte raz poďakovala.
„Rado sa stalo. Musím vás požiadať, aby ste sa pripútali. O desať minút pristávame.“ Dodala na vysvetlenie, ešte raz ma starostlivo preskúmala pohľadom a zrejme usúdila, že som len vystresovaná letom alebo niečo podobné. Určite sa s takými prípadmi často stretávala a to bolo fajn, pretože neviem, ako inak by som to vysvetľovala. Určite po tom sne nevyzerám celkom normálne. Ruky sa mi triasli a po šiji mi stekal studený pot. Načiahla som sa po svoju príručnú batožinu, aby som sa dala dokopy – aby som aspoň vytvorila zdanie, že je všetko v poriadku.
Lietadlo sa stočilo a začalo klesať. Nikdy som nemala rada pristávanie, ale následkom toho sna to bolo stonásobne horšie – veľmi realisticky mi to pripomenulo, keď som padala do tmy.
Kedysi som neznášala čakanie. Ľudia čakajúci so mnou pri batožinovom páse nahnevane hundrali. Predtým by som sa k nim pridala, no teraz mi bolo všetko úplne jedno. Teraz mi niečo takéto pripadá ako čistá malichernosť. Zbadala som svoje dva kufre a schmatla ich z pásu, pričom som sa pod ich ťarchou mierne zakolísala. Čoraz viac sa mi krútila hlava, preto som prešla naprieč letiskovou halou, ťahajúc kufre za sebou, a vyšla na parkovisko do temnej januárovej noci. Sadla som si na prvú lavičku, ktorú som zbadala, prstami prechádzajúc po jej chladnom, drsnom povrchu. Neviem, ako dlho som v tom mraze apaticky sedela, či to boli len minúty alebo hodiny. Nemohla som sa pohnúť, pretože som ešte nedospela k rozhodnutiu. Presne som vedela, čo mala tá nočná mora znamenať. Pre mňa to nebolo nič nezvyčajné, zlé sny boli už päť rokov mojím jediným spoločníkom. A výčitky. Nie som si istá, ako dlho to ešte vydržím, ale časom sa z toho určite zbláznim. Vedela som, čo musím urobiť, aj keď som si to nechcela priznať. Päť rokov som sa vyhýbala minulosti, no jej temný duch ma dobehol.
Tak dlho som hľadala odvahu. A teraz som priamo tu, kráčam úzkou uličkou pomedzi náhrobky, zanechávajúc za sebou šľapaje v čerstvo napadanom snehu. Čím som bola bližšie, tým bola myšlienka na tú strašnú noc neodbytnejšia. Na noc, keď som všetko stratila, keď moje vlastné bytie prestalo mať význam. Zbúrala som v mysli všetky obranné múry, ktoré som si vytvorila. Zatvorila som oči a vyvolala som si svoju najbolestnejšiu spomienku.
Nikto, kto by zažil niečo podobné, by na to nemohol zabudnúť. Stalo sa to počas najväčšej búrky, akú som kedy zažila. Mama šoférovala, ja som sedela vedľa nej na prednom sedadle a vracali sme sa domov. Po celom dni sme obe boli unavené a ja som mala jednu zo svojich konfliktných nálad, ktorá vyvrcholila do hádky s mamou. Chcela som vedieť, prečo mi nechce o mojom otcovi nič prezradiť. Vždy sme boli len my dve, preto sme si boli veľmi blízke, spájalo nás silné puto. Tvorili sme dve časti jedného celku. Nikdy sme nemali väčšie nedorozumenie, len z času na čas sme búrlivo diskutovali o otcovi, ktorého som vôbec nepoznala. Mama mi tvrdila, že je lepšie, keď o ňom nič neviem, no ja som nedokázala pochopiť, že chce pre mňa to najlepšie. Dovtedy som to vždy nechala tak. No tej noci som sa nechcela vzdať a rozhodla som sa vymámiť z nej odpovede. Neprestala som, ani keď som videla, že som mamu úplne rozrušila. Viem, že výmena názorov bola čoraz ostrejšia, keď sme zrazu dostali šmyk a vleteli do protismeru. Potom si pamätám len krátke ostré záblesky. Svetlá rútiaceho sa auta. Výkrik. Silný náraz. Bolesť. Strach. Tma. A to strašné, strašné ticho, ktoré nastalo potom.
Prvá vec, na ktorú mi padol zrak potom, ako som otvorila oči, bola mramorová doska s maminým menom - rovnakým, ako to moje. Presne tak som sa cítila, akoby som už celé roky ležala pochovaná v chladnom hrobe ja, žijúc mimo reality. Uväznená medzi dvoma svetmi. Oči mi skĺzli po citáte, ktorý bol vyrytý na hrobe: „Ak sa nestretneme, srdce si naplním mlčaním a podriadim sa mu. Budem ťa čakať v tichosti ako noc na svojej pochôdzke za svitu hviezd, trpezlivo a pokorne.“ Presne vyjadroval to, čo cítim. Tak veľmi mi chýba, navždy ostanem neúplná. Ak existuje niečo viac, nejaký duchovný svet (a mojou jedinou nádejou je, že áno), potom dúfam, že mama mi odpustí, pretože ja sama si odpustiť nedokážem. Mysľou mi zase preleteli záblesky, tentoraz však úplne odlišné. Spomienky na to, ako sa spolu s mamou smejeme, ako spolu pozeráme náš obľúbený film, ako ma učí šoférovať na polnej ceste za mestom.
Keď mi o pár hodín neskôr sadal spánok na oči, vedela som, že táto noc bude iná. Nočné mory už nado mnou stratili moc. V polosne som šiestym zmyslom zacítila pri posteli pohyb, ktorý rozvíril vzduch okolo mňa. Celá izba bola nasiaknutá dôverne známou vôňou. Mala som dojem, že som začula ozvenu hlasu, ktorý na mňa zapôsobil ako anestetikum, zmiernil bolesť a ukolísal ma do hlbokého, pokojného spánku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár