Túto divnú chuť napísať to som dostala prvýkrát včera poobede. Trochu som upratovala izbu a ako som sa pozrela von oknom ... Nádherne snežilo a to sa v poslednej dobe často nestáva. Vidí sa mi to také nádherné, také rozprávkové. Ako keby som prvýkrát videla sneh. Bez rozmýšľania som si k oknu prisunula prázdny stôl. Sadla som si naň, nadvihla záclonu a dala si ju za chrbát, aby som lepšie videla. Mala som pustenú hudbu, ako vždy. Vzbudzovala vo mne vždy mnohé pocity, ale teraz sa perfektne hodila ... Pripomínalo mi to film. Len som tak sedela, sledovala padajúce vločky, v tom hudba a ja ... Ja som rozmýšľala. Rozmýšľala som nad tým, nad čím som teraz rozmýšľala dosť často. Nad mamou. Ale teraz tak trochu inak. Uvedomila som si, ako si ju držím od tela. Sklamala ma. Veľmi to bolelo. A ona mi stále pridávala do rany soľ. Aj keď možno nevedome. Teda, určite. Je mi divné, že to nevie. Vlastne nikdy ma nejako extra nechápala. Posledný rok ma zranila mnohokrát. Neviem, či som jej odpustila, ale asi áno. Len nezabúdam a bolesť sa stále vracia. Sklamala ma. Každé dieťa si myslí, akí sú jeho rodičia úžasný, pokiaľ ... Pokiaľ ich nesklamú. I keď viem, že už nie som dieťa, stále mám v sebe detskú naivitu. Snažím sa hľadať v ľuďoch dobro. Dávam ďalšie šance, aj keď mi intuícia hovorí čosi iné. Je pravdivá, ale ... Ale ja si navždy nechám v sebe ten kúsok dieťaťa. Nedám si ho vziať. Nikdy. To ma teraz drží pri živote. Viera v dobro. Viera, že raz budem šťastná. A budem šťastie rozdávať. Každému. Aj teraz sa snažím ...
Po druhýkrát ma to napadlo, keď som večer sedela pri krbe a pozerala telku. Mala som zase ten môj dobre známy pocit. Pocit chladu. V miestnosti bolo teplo, ale mne bola zima. Ľahla som si pred krb a pozorovala plamene. Snažila som sa ohrať, aj keď som dobre vedela, že to nepomôže. Teplo krbu ma pálilo na pokožke, ale stále mi bola zima. Chlad vychádzajúci zvnútra. Myslím, že to je pocit samoty. Pocit, že nemám nikoho, kto by ma ohrial, keď to potrebujem. Zapálil oheň v mojom srdci. Niekoho, kto by ma chápal ...
Tretíkrát. Asi po hodinke. Mala som chuť sa točiť v obývačke. Točiť. Tak ako som to robila, keď som bola malá. Vyzula som sa, podlaha sa krásne šmýkala. Točila som sa stále dokola. Nad ničím nerozmýšľala. Len som cítila ako sa mi krúti hlava. Bol to nádherný pocit. Keď som zastala, napadlo mi, že si to zopakujem vonku v snehu. Zajtra. Ak sa neoteplí ...
Vošla som do izby a spomenula som si ako sa rada vyzliekam. Nie. Nie som žiadny exhibicionista. Mám na mysli, keď večer vojdem do izby a zhodím zo seba šaty. Cítim také odľahčenie. Príjemne chladivý pocit pokožky, hodím sa na posteľ a nechám myšlienky voľne lietať, až kým nezaspím.
Vyzliekla som si ponožky a vychutnávala som si hrejivý pocit koberca pod nohami. Rada chodím bosá. Neprekáža mi ani chladivá podlaha, mrazivé dlaždice ...
Schytila som zápisník. Ako keby ma už čakal na stole. Vyliezla som na posteľ, hodila na seba deku a začala opisovať tieto moje pocity, ktoré ma dnes tak zaujali. Možno mi mali pripomenúť tento:
Šepot pera po papieri. Utekajúce myšlienky a atrament, ktorý sa snaží s nimi držať krok.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
3
uzasne sa mi to citalo...
dokazala si, aby som si v mysli predstavovala to, co citam..
dokazala si, aby som si v mysli predstavovala to, co citam..
Napíš svoj komentár
prepáč mi to príjemne, viem že vety i trpké tam sú,
no ja všímal som iba tie, čo mi urobili náladu príjemnú