Som voľná

Pevne jej rukami stískala hrdlo a kričala:
- Kto je teraz lepší? Kto? Predsa ja. Ja som lepšia. Poď sa pozrieť mami. Tvoja milovaná dcéra. Vždy si ju mala radšej. Už nás nemôžeš porovnávať. Prečo si vždy bola lepšia? Vždy ťa mala radšej. Prečo? Ja som sa tak snažila. Ale už nebudeš. Nebudeš. Rozumieš? Rozumieš?

Zrazu sa prebrala.
- Nie! Nie! Katka! Pozri sa na mňa. Pozri. Povedz niečo. Prosím. Sestrička moja. Nie! Ja som ťa zabila. Nie. Ja ťa mám rada. Katka, zobuď sa. Prosím. Katka. Nie, ja som to neurobila. Neurobila. To ja nie.

V hlave sa jej vynorili spomienky:

- Verona, zase si špinavá. Ty decko sprosté. Prečo nemôžeš byť ako Katka? Tá si váži veci. Nie ako ty. Ty vieš všetko len...

- Verona!
Rozlieha sa matkin hlas po dome.
- Poď sem.
- Áno, mami.
- Toto je umytý tanier? Toto? Ty nevieš nič urobiť poriadne. Pozri sa na Katku, aká je šikovná.
- Ja..., ja...
- Zase kokceš?
Vylepila jej facku.
- Čo som ti hovorila? Máš...

Sedí v kúte a slzy sa jej kotúľajú po lícach.
- Ja som nechcela rozbiť tú vázu. Neurobila som to naschvál.
- Ja viem. Vieš čo? Poviem, že som ju rozbila ja. Už neplač. Usmej sa.
Utešuje ju Katka.
- Ďakujem. Si najlepšia. Ľúbim ťa.
Mama prichádza domov.
- Moja obľúbená váza. Verona, ako si mohla...
- To som bola ja mami. Prepáč. Nechcela som. Len som...
- Prestaň klamať Katka. Viem, že to bola ona. Tak ťa zbijem ty decko nepodarené. Počkaj, ako...

- To čo máš za známky? Po kom si taká sprostá? Prečo som akurát ja musela porodiť takého dementa? Bodaj by si aspoň niečo robiť vedela. Ale nič nevieš. Hlupaňa. Len počkaj, keď sa vrátim od susedy, tak ťa...

- Zase si zabudla kúpiť mlieko. Vždy niečo zabudneš. Načo máš tú hlavu. Prac sa znova do obchodu.
- Ale..
- Žiadne ale. Utekaj rýchlo. Ak sa nepoponáhľaš, dostaneš. Čo som komu urobila? Nikto nemá také sprosté decko ako ja. Aspoň, že mám Katku. To je poriadne dievča. Nie ty. Ty sa v živote nevydáš. Nikto ťa nechce. Ty nepodarok Ešte si tu? Kým sa vrátim od susedy, nech je mlieko v chladničke. Rozumieš?
Kúpi mlieko. Ponáhľa sa domov. Hnev v nej rastie. Vtrhne do izby, uvidí Katku a ...

Slzy jej prúdom stekajú z tváre.
- Som nepodarok. Netvor. Hlupaňa. Katka, povedz mi, že to bude dobré. Povedz, že ti nič nie je, že to bol len sen. Nočná mora. Prosím. Ty si jediné, čo mám. Prosím. O chvíľu je tu. Už počujem kroky.

Otvoria sa dvere.
- Verona, kde si? Poď mi pomôcť. Verona. Dočerta.
Vojde do izby.
- Čo je? Čo sa stalo? Katka? Och, nie. Čo si jej spravila? Veď nedýcha. Ty si ju zabila. Zabila si ju. Moju dcéru.
- Nie, ja nie. To ty si ju zabila. Je to tvoja vina. Ja som ju nezabila. To ty. Ty si to bola.
- Čo to hovoríš?
- Ale už ma nebudeš ovládať. Už nie. Už mi neublížiš. Nedovolím ti to. Pozri, čo si ma prinútila urobiť. Áno, je to tvoja vina. Zabila si si milovanú dcéru. Ja budem....voľná. Áno. Budem voľná.

Splašene uteká ku oknu. Otvorí ho. Vylezie na rímsu a poslednýkrát sa pozrie na svoju matku.
- Som voľná.
Povie a skočí.

„Som voľná.“
Posledné slová.
Posledný výkrik.
Myšlienka.
Pocit.
Výdych.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu