Pokým ho nestretla.
- Ahoj. Smiem si prisadnúť?
- Ako chceš.
Odpovedala unudene.
- Teba ešte nepoznám. Si tu nová, že?
Usmial sa. Niky ešte krajší úsmev nevidela.
- Prisťahovali sme sa pred mesiacom.
- Viem, do domu tej čarodejnice. Daj pozor, určite ho zakliala.
- To hej. Premenila som sa na vlkolaka.
- To aby som sa bál splnu. Som Marek. Aj vlkolaci majú mená?
Tie oči. Niky nemohla odolať.
- Volám sa Niky.
Odpovedala so smiechom.
- Fajn. Niky, tešilo ma. Ešte sa uvidíme.
Odišiel.
Odvtedy sa stretli veľakrát. Vždy ju vedel rozosmiať, poradiť, keď to potrebovala.
Dlho jej trvalo, kým si priznala, že ho miluje. Nemohla mu to povedať. Bála sa jeho reakcie.
Jedného dňa sa rozhodla, že to riskne. Nabrala odvahu, ale bolo neskoro. Predbehol ju. Bol taký šťastný. Zdôveril sa jej, že si našiel priateľku. Povedala mu, že ju to veľmi teší a snažila sa tak tváriť. Bolo to klamstvo, ale vedela, že je to tak správne. Mala radosť, že je šťastný, ale bolelo ju, že nie s ňou.
Stretávali sa, čím ďalej, tím menej. Nemal na ňu toľko času ako predtým. Už ju nemal kto povzbudiť, rozosmiať. Pozdrav a úsmev. To bolo všetko, čo jej dal. Bolo to jediné, prečo žila. Stále blúdila po miestach, kde ho mohla stretnúť. Potrebovala svoju dávku. Svoju drogu. Jeho úsmev.
Našla si nové kamarátky. Chodila s nimi na diskotéky, do baru... Začala piť. Keď ho dlho nevidela, potrebovala alkohol. Chcela zabudnúť. Zabudnúť na neho, jeho oči, úsmev, smiech...
Chodilo za ňou veľa chalanov, ale každého odmietla. Chcela len jeho. Mareka. Nikoho iného.
V jeden večer, keď sa vracala z diskotéky, tancovala s fľašou v ruke po ulici a vykrikovala jeho meno. V daždi. Kamarátky sa ju snažili upokojiť. Prinútili ju aby si sadla na lavičku v autobusovej zastávke. Poslúchla. Vyzerala v pohode. Ešte sa uistili, či nič nepotrebuje a bežali domov. Keď odišli, rozplakala sa. Opäť myslela na neho.
Začula prichádzajúce auto. Niečo ju prinútilo skočiť na cestu.
Svetlá.
Brzdy.
Jej telo padajúce na mokrú zem.
Otvorenie dverí.
Rýchle kroky.
Telefonát.
Vodič zavolal sanitku. Zohol sa ku nej.
- Niky, preber sa.
S námahou otvorila oči.
- Marek.
Objal ju.
- Prepáč mi to, prosím.
- Ty prepáč mne. Milujem ťa.
- Niky, príde sanitka budeš v poriadku.
- Nie. Teraz je všetko v poriadku. Splnil sa mi sen.
Usmiala sa.
- Čo to hovoríš?
Nechápavo na ňu pozeral cez slzy.
- Splnil sa mi sen. Vždy som chcela zomrieť v tvojom náručí. Zbohom.
Posledný výdych.
Dážď.
Plač.
Siréna.
Príchod sanitky.
Neskoro.
Jej tvár.
Úsmev.
Posledný.
Večný.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
black_soul
27. 4.apríla 2008 23:24
huh.husté!
5
nieco nadherne...ked som to citala som mala pustene...potom poviem....
Napíš svoj komentár