Iba dotyk sa nedá nahradiť

Nechcel sedieť na zelenej mäkkej voňavej teplej tráve. Na tak jemnej ako prach na starom klavíri, ktorého najmenší ľudský dotyk opäť prebudí. Radšej sedel v kresle. Staršom, zošúchanom. Pôvodne malo fialovú farbu a stávalo vedľa klavíra na ktorom hrával. V kresle sedela ona. Schúlená ako jarný púčik rozkvitajúceho sa kvetu. Nepozerala sa na neho. Iba sedela a počúvala. V miestnosti bez svetla.

Netúžil dívať sa na modrú oblohu bez jediného obláčika s jasne žiariacim slnkom, na ktoré pohľad by vyčaril úsmev na nejednej tvári. Oči si zakryl šatkou tmavou. Kedysi ju mávala obviazanú okolo nahých pliec. Ako krídla. A keď tancovala a točila sa, videl ako lieta. Ako sa vznáša.

Nepotreboval počuť jemné melódie vtákov, pri ktorých piesňach zaspáva malé dieťa v kolíske, vytesanej iba pre neho. Vypustil zo starého gramofónu tóny, pri ktorých vždy plakávala. Kvapky stekajúce z jej očí dopadali na drevenú podlahu a rozmáčali spráchnivené drevo pod jej nohami.

Nemohol cítiť vôňu rozkvitajúcich sa višní, pod ktorými dostávajú dievčatá bozky od chlapcov, aby boli ešte krajšie. Rozlial vôkol seba voňavku, ktorú na seba natierala, keď sa išli milovať. Po milovaní vždy zaspala. Jej nahé vlhké telo rozplývalo vôňu po celej miestnosti. Nikdy nemohol zaspať. Iba čo si to vychutná.

Ostala mu v ústach iba chuť jej jazyka.

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu