"Áááá..!! ty stará kra..!" Zvyšok už počuť nechcela, nezaujímal ju. Len sa vyklonila z okna, aby uvidela, či sa jej vtip podaril. Dolu pod oknami stál mladý chlapec, na ktorého hlave bol už len zvyšok gumy z vodného balóna. Zasmiala sa trpkým smiechom. Zo starej chladničky vybrala zakysané mlieko, naliala si ho do pohára. K tomu z časti už plesnivejúci krajec chleba a raňajky boli nachystané. Pred skonzumovaním výdatnej stravy zabehla do kúpeľne. Umyla si tvár, utrela, pozrela sa do zrkadla. "Sakra," pomyslela si. Zobrala si hrebeň, krátke strapaté vlasy natupírovala. Každý vlas stál úplne niekde inde, mal inú dĺžku, vtar, farbu. Do ruky vzala líčidlá. Fialovými tieňami si nakreslila výrazne dokonalé kruhy pod očami, lícam dodala sviežosť červenou licenkou. Ústa a zvyšok nenalíčeného obličaja pokryla mastným krémom. "Si dokonalá," uškrnula sa ešte viac. Prešla do kuchyne. Rýchlo zjedla už nachystané jedlo. "Dnes nás čaká náročný deň!" Úsmev sa čoraz viac zväčšoval, až sa zdalo, že jej tvár to napätie už nevydrží. Rýchlym krokom, prechádzajúc do vedľajšej izby už rozmýšľala čo si oblečie. Otvorila skriňu. Natiahla si elastické čierne legínsy, hrubé tričko a na to polodlhé fialové, trochu zašednuté a deravé šaty. Nohy si obula do zeleno-žltých gumákov. Pozrela sa do zrkadla, aby sa zhodnotila: "Ako z magazínu!" Do tašky hodila zvyšok chleba, ktorý jej ostal, zamkla byt a bežala dolu schodmi. "Ideš?! Háveď jedna!" odohnala potulného psa od červeného hrdzavého bicykla. Stiahla reťaze, vložila do batoha a sadla naň. Uháňala. O niekoľko minút, po prejdení už rušnej ulice zosadla z bicykla, reťazami ho upevnila o stojacu lampu a celkom pomaly, potichu sa rozbehla.
Zelený ranný svieži voňavý park plný kvitnúcich kvetov a stromov, lavičiek, ľudí idúcich do práce, ľudí oddychujúcich, čítajúcich ranné noviny, popíjajúcich teplú kávu, šantiacich detí. Spievajúce, zurčacie a špliechajúce fontány sú takmer na každom kroku. Z jednej pije pes, okolo druhej sa zlietajú holuby, z tretej si dieťa berie vodu na pieskové koláče. Dokonalá parková nálada, ktorá je ohradená múrom celkom vysokým a celkom hrubým. Taký raj s ohradou. Postavili, respektívne ohradili ho ľudia. Aby mohli mať aspoň jedno dokonalé miesto, do ktorého sa nedostane skazenosť veľkého sveta. Vďaka Muru, nie celkom vysokého, nie celkom hrubého.
"Lietáám!!" S veľkým výkrikom skočila z múra. Fialové šaty jej podfúkol jemný vietor. Nafúkli a rozprestreli sa. Ako dáždnik. Pomaly, Mäkko a bezpečne padajúci na zem. Tichým krokom sa približovala k prázdnej trávnatej zelenej ploche. Z batoha vybrala zoschnutý zvyšok chleba. Rozdrvila ho na kúsky a posypala nimi tú čistú trávu. Po malej chvíli sa začali zlietať holuby. Nenápadne sa pribrala k jednému z nich. "Ááá..!!" Škodoradostným zvolaním kopne holuba. S blahodárnym úsmevom začne naháňať vyplašené holuby a opatrne sa dotkne kopnutého tvora. Nehýbe sa. "Čo ste to spravili, stvora nešťastná?!" Pribehol k nej okoloidúci pán. "Edna! No tak, Edna. Nechaj toho holuba. Prepáčte, neublížila vám?" Pribehla k nim žena s nielym plášťom. "koľkokrát som ti vravela, že takto nesmieš utekať?" Žena s bielym plášťom sa na ňu milo usmiala a pohladkala tú stará vráskavú a domaľovanú ženu po hlave.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mimoriadne sa mi paci stvrty odstavec...
"Dokonalá parková nálada, ktorá je ohradená múrom celkom vysokým a celkom hrubým. Taký raj s ohradou."- perfektne...