To slovo....život....také jednoduché a pri tom také zložité....také krátke a pri tom jeho trvanie je poväčšine také dlhé...poväčšine...
Môj život je veľmi široký pojem.
Mám šestnásť rokov a prežila som už toho naozaj veľa. Možno sa zdá, že za taký krátky čas sa toho veľa nedá stihnúť, no ja som dôkazom toho, že áno....aj keď toho možno nie je tak veľa, ako keď o svojom živote rozpráva šesťdesiatročný človek, no ja tak je toho dosť...
Tak čím začať??
Možno by sa patrilo od začiatku...
Takže...narodila som sa v decembri...1992...dvadsiaty šiesty deň...celkom pekný dátum, že?? Druhý sviatok vianočný....
Bola som želané dieťa, ak vás to zaujíma....som prvorodená, takže tu niet o čom rozprávať....
Prejdem rovno k môjmu detstvu...
Dá sa povedať, že som mala šťastné detstvo....áno....celkom sa to dalo....aj keď nie vždy to bolo ideálne...napríklad keď ku mne pribudli ešte dve sestry....viete...vtedy máte chuť napríklad ich spustiť v kočíku dolu kopcom aby šli kade ľahšie....predsa je tu ten pocit menejcennosti....ppocit nezáujmu zo strany rodičov....keďže moje sestry boli mladšie, trebalo sa o ne starať a na mňa ž akosi nezvyšoval čas...teda nie tak celkom....
Ale potom, keď som sa cez to preniesla to už bolo v pohode...zo sestrami bola nakoniec sranda a ja som rada, že ich naozaj mám....
....ako malé sme toho navystrájali a nikdy sme sa nenudili...či už sme mamke vyhrabovali ruže zo záhrady, alebo sme susedom kreslili kriedami po chodníku....vždy jednoducho nebola sranda...
Ale to bolo, kým sme boli ešte mrňatá...to jest do takého deviatého roku...potom však prišla zmena...a tá zmena sa volá najlepšia priateľka...
....tá nahradila chvíle so sestrami....už to nebolo ja a ony, už to bolo ja a ona....
...moja prvá najlepšia kamarátka....doterajšia najlepšia kamarátka....je to možné?? áno....vydržalo nám to doteraz....je to už takých šesť sedem rokov...krásnych no aj ťažkých rokov....
...s mojou najlepšou kamarátkou sme toho prežili....síce je odo mňa o tri roky staršia no tento vekový rozdiel akoby medzi nami vôbec nebol....je síce pravda, že možno máme trocha iné zmýšľanie, no v podstate vždy prídeme k tomu istému záveru...ona je síce už spoločensky staršia a múdrejšia, no to, čo mne chýba doženiem svojou kreativitou a chytrosťou
...ako som už podotkla, mi dve sme zohraný pár....všetko čo robíme, robíme tak, aby to vyhovovalo nám obom, ale hlavne, aby tá druhá bola spokojná....vlastne to tak bolo dokiaľ....
....dokiaľ neodišla...presnejšie neodcestovala...áno, prišlo to....rozchod....minulý rok....zlákalo ju Anglicko...a ja som ostala sama...na všetko...teda čo sa týka tých našich aktivít...
....už sa nemám komu zdôveriť....už nemám osobu, ktorej sa môžem vyplakať na ramene....už nemám človeka, ktorý mi vždy poradí, ktorý ma podporí, aj keď vie, že je to hlúposť....som sama...moje srdiečko je samo....a zatiaľ sa nenašiel nik, kto by to prázdne miesto znova vyplnil....mnohí sa o to síce pokúšali, no bolesť zo straty a odchodu je tu ešte stále a bude tu ešte dlho....
...ale to už som asi veľmi odbočila od témy....alebo nie?? veď je to môj život....no nechcem už spomína na tie zlé chvíle....poďme radšej k tým krajším...
...ale čím začať??? aha...už viem...ďalší prírastok do našej rodiny....koľko som to vlastne mala?? deväť....presne....deväť rokov a do našej rodiny pribudol ďalší člen...môj milovaný bratček Janík...nnaše malé zlatíčko, ktoré všetci máme radi....
....pri ňom sme tu už tak neprežívali že je stredobodom pozornosti, pretože predsa sme to už viac chápali....a myslím, že sme aj boli radi, že sa nám už rodičia tak nevenujú...predsa len mať mamku hneď za pätami nie je veľmi najpríjemnejšie....
....ďalšia pekná vec v mojom živote...čo to len bolo?? no napríklad dobre napísaný monitor a prijatie na strednú školu....to boli dve veci, ktoré ma naozaj potešili, pretože to už sú tie dôležitejšie kroky v mojom živote...a ja som ich zvládla....celkom úspešne...
...čo však ďalej?? viem, že tých vecí pekných bolo veľa, no akosi si teraz neviem spomenúť...ach...už viem...moja prvá ozajstná láska....teda len z mojej strany....prvý chlapec, do ktorého som sa zaľúbila...na toho si teda pamätám jasne....bolo to v ôsmom ročníku....myslím, že sa volal Peter, ale už si to dobre nepamätám....
....tábor....tam so ho prvýkrát stretla...a keď som ho uvidela...ty kks....to bol zásah....že normálne som mala chuť odpadnúť...viete...čierne vlasy, modré oči...vyšportovaná postava...jednoducho na zjedenie...
...no nie na dlho....rýchlo ma to prešlo....dokonca až veľmi....ale tak čo už...to je prvá láska....
....odvtedy ich bolo len pár aj to len také letmé splanutia...tá pravá si ma ešte nenašla...a ak mám pravdu povedať, ani ju nečakám....ja na ňu asi jednoducho neverím....neviem si predstaviť, žeby mňa niekto chcel....žeby ma ľúbil....nereálne...
....ale späť k môjmu životu...tak čo ešte napísať?? všetko to bolo len tak s okraja....keby som šla do hlbky, asi by som sa nedopísala...
....keď si tak však svoj život zhrniem, stojí mi zato žiť...mám skvelú rodinu aj keď nie sú vždy dokonalí, no to nie je nik....som zdravá...chodím do školy...chce sa mi učiť čo je zriedkavosť....záleží mi na mojej budúcnosti....nepokazila som si život nejakou blbou závislosťou....
....mám ľudí, ktorí ma ľúbia a ktorých môžem ľúbiť ja....mám všetko, čo mi pre život treba...teda okrem jednej veci...ale tú nikomu nepoviem...o tej vie len ten dotyčný...ten hore...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
anka92
12. 3.marca 2009 10:13
mno.....veľmii zaujímavé
Napíš svoj komentár