Niekedy (často) žiarlim na to že s inými ľuďmi piješ a so mnou už dávno nie, čo je zas možno kvôli mojej finančnej situácií a že sa ti nechce furt platiť aj za mňa (pochopiteľne), alebo preto že nemáš rada keď som opitý (čo som myslel že je všeobecné že nemáš rada opitých ľudí, ale asi nie, alebo že nemáš rada opitých keď si triezva (tak si mi to hovorila), ale zas potom asi nechápem tú tvoju voľbu posledných pár ráz keď sme takto niekde boli byť triezva... Obvykle si hovorila že preto že ideš druhý deň do práce, ale teraz už ti to problém nerobí.).
Žiarlim na ľudí ktorí vďaka tomu že majú normálny život môžu byť s tebou v... relatívne normálnych situáciách, a viem že za to že ja nemôžem, si môžem sám.
A to mi dáva chuť a potrebu a motiváciu niečo so sebou a svojim životom robiť... asi väčšiu ako keď si mi dohovárala, alebo keď si mi vyčítala že nič nerobím, lebo vtedy si sa mi svojim spôsobom venovala, bol som súčasťou tvojho života aj napriek tomu že som s ním bol silno nekompatibilný...
Teraz, naproti tomu, musím nájsť spôsob ako ho skompatibilniť, umožniť si relatívne samostatnú existenciu, aby som ťa niekedy mohol takto zavolať von a niekam pozvať, alebo za tebou prísť po práci a ...pripojiť sa k vám, možno? Neviem ako by si reagovala, možno by ti to bolo divné, možno nepríjemné, možno si taká rozjarená kvôli tej slobode že máš pocit že si nemusíš dávať pozor na to čo hovoríš lebo tam nie je nikto komu by sa na tom tak silno zakladala nálada... Neviem.
Viem len, že s tým chcem, musím niečo robiť. Tvoja nezávislosť odo mňa, a môj pocit že je ti najlepšie v tých chvíľach ktorých sa nemám ako zúčastňovať (pričom dúfam že to nie je priamy dôsledok toho že tam nie som), vo mne hromadí potrebu zariadiť aby som ich súčasťou mohol byť, aspoň občas. Je mi ľúto, z čisto sebeckých dôvodov, že prichádzam o tvoje najlepšie chvíle kvôli svojim neschopnostiam a(lebo) lenivostiam...
...myslíš že by to šlo? Keby som sa nejak zariadil, mohol by som sa stať súčasťou aspoň niektorých tých chvíľ? Či práve tým by som ti ich pokazil? Možno by som ti/nám aspoň mohol vytvoriť podobné, a tak by som ti nezasahoval do tých tvojich, a zároveň... by som bol súčasťou týchto časov...
Áno, presne tak, práve tým že si sa prestala snažiť nejak ma do svojho života zaradiť si mi dala dôvod aby som sa ja začal snažiť sa nejak do tvojho života zaradiť. Chcem byť v tvojich krásnych chvíľach.
Budem. Prídem na to ako, a spravím to.
Viem "ti" venovať čas, použiť ho na to aby som mohol neskôr byť s tebou, to som si dokázal včera, viem spraviť niečo čím ten čas nedávam priamo tebe, ale umožní mi to s tebou byť.
"Problém" je len v tom, že ten včerajšok bol stále pomerne priamy, jednoznačná súvislosť, ak budem štyri hodiny robiť toto, tak priamo a presne a práve vďaka tomu budem môcť s tebou byť. Viem tak cítiť aj prácu, kde tá súvislosť nebude taká jednoznačná a jasná? Dúfam, zistím, nájdem, vymyslím.
Nech to znie hocijako divne, si mi teraz silnejšou motiváciou než kedykoľvek predtým. O čo menej sa snažiš ty, o to viac viem a mám potrebu sa snažiť ja.
Chcem.
Budem.
(Snáď o to ešte budeš stáť, keď (nie ak!) sa mi to podarí.)
A... ďakujem, nech už to dopadne akokoľvek.
P.S.: Ten rozhovor bol krásny, a bez tvojho pocitu "nečistoty" by asi nevznikol, takže už mi nielen nevadí, ale nakoniec som zaň aj retrospektívne rád.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
godeye
30. 8.augusta 2012 11:59
och, čo by som dala za to, že by môj chlap urobil niečo takéto! držím Ti palce aby sa Ti to podarilo
Napíš svoj komentár