Úzkosť a temnota.
Jefov livestream.
Šiel som spať o desiatej, lebo som bol unavený. Nezaspal som, lebo...? Lebo myšlienky. A úzkosť z nich, rozožierajúca žalúdok.
Prevaľoval som sa zo strany na stranu, a nič.
Mal som sen, kedysi. Doslova. Pravidelný, mnohodielny. A neskôr sa splnil. Na chvíľu. Kým som to neposral.
Už je to dávno, ale ešte stále ma prenasledujú dôsledky. A budú len horšie.
A emilie autumn v nedohľadne.
Najhoršie "dôsledky" sú z toho že som sa nevedel zmieriť s tým že som o daný sen prišiel. Príliš dlho som sa ho držal keď už bol mŕtvy. Zabil som ho a o jeho mŕtvolu som sa staral skoro lepšie ako kým žil.
Nevadí mi že som oň prišiel. Vadí mi že som trestaný za to že som si dovolil pokúsiť sa ho nasledovať a dovolil som si zlyhať.
Nech mi nikto nehovorí nič o tom že ani sa nepokúsiť je horšie ako pokúsiť sa a neuspieť.
Teraz sú tu ďalšie sny... Nie doslova, nikdy sa mi nesnívali. Ale o to silnej...šie? Naozaj silnejšie?
Pochybujem.
Je sa čomu diviť? Nemyslím.
Tieto sny ešte ani nezačali žiť, a nemajú ako, nemôžu.
Bez prachov sa dneska ani hovno na ulici nepohne. A z mojich snov žiadne prachy netrčia, aspoň nie kým ich naozaj nesplním, nedokončím.
A ja nemám príliš dlhý zoznam splnených snov, dokončených vecí. Som priam talent na neplnenie a nedokončovanie.
Takže čo? Práca? Hej, no, ďalšia vec na zozname tých čo som skurvil. Prepína ma medzi časmi keď sa za to neznášam a časmi keď som za to možno trochu rád.
...že rád?
Mal by som prachy, no. Ale... predať skoro všetok čas svojho života? Ak by som nemal svoje sny, tak s radosťou, ale... moje sny vyžadujú veľa času. Ľudia ich zvyknú robiť ako fulltime job. Nedokážem robiť dva fulltime joby naraz. Kurva, nedokážem robiť ani jeden, očividne.
Nenávidím skurvený svet. Alebo nenávidím skurveného seba. Svoju povahu, svoje myšlienky, svoje nádeje, svoje postoje k veciam, svoje zvyky, všetko. Všetko čo som zo mňa robí jedinca absolútne nepoužiteľného a neužitočného pre spoločnosť. A namysleného, bolo mi povedané. To ma nikdy nenapadlo, ale niečo na tom asi bude... Keď má človek veľké sny/reči a nič okrem nich, nič čo by naozaj dokázal, žiadnu prácu ktorú by dokončil alebo si udržal, a samé dlhy... Je to namyslenosť? Asi hej.
Tak som namyslený. Jedna zlá vlastnosť hore-dole na tejto skurvenej povahe nič nezmení.
Nenávidím skurveného seba, povahu, myšlienky, postoje, nádeje, sny. Svet je v poriadku, svet je taký aký je. To ja som kokot že sa mu neviem, alebo nie som ochotný, alebo neviem a nie som ochotný prispôsobiť.
Zapadnúť do davu, o ktorom si myslím bohviečo, ale nakoniec ktokoľvek z neho je vlastne omnoho lepší ako ja, lebo dokázal to čo ja nie - prispôsobiť sa, naučiť sa fungovať v systéme. Byť užitočný pre spoločnosť.
Narozdiel odo mňa.
Vrcholne neužitočného, zbytočného jedinca.
Niekedy... často... Mám chuť proste ani nevstať... ani nevyliezť z postele.
Hej, to už často robím, ale myslím už nikdy.
Byť to čo už aj tak som, ale prestať sa snažiť vyzerať že som niečo iné. Byť na prvý pohľad neužitočnou príťažou ktorou aj tak som, aj tak na to skôr či neskôr všetci prídu, aj ľudia pred ktorými sa to snažím zakryť, alebo dúfam že to neuvidia.
A nebyť príťažou pre tých pre ktorých ňou naozaj nevyhnutne nemusím byť.
Neriskovať že poseriem niečo nielen sebe ale aj ľuďom ktorí spravili tú chybu a spoliehali sa na mňa, alebo... mi dali ďalšiu šancu.
Dokážem vôbec niečo? "Viem" toho veľa, ale... dokážem niečo, naozaj?
Urobiť, dokončiť, dať von, dať svetu?
Zdá sa že nie.
Nie JA.
Niekto iný v mojom tele. Iné myšlienky, iné sny, iná povaha.
Možno by som sa na tohto niekoho iného vedel prerobiť, ale nechcem, bojím sa.
Prečo, čoho? Možno by to bolo lepšie.
Ale aj tak, ...prečo?
Tu predo mnou človek hrá hry a žije z toho. A ja musím prestavať celého seba len preto aby som nejak prežil? Odpusťte, mrzí ma že mi to v mojej lenivosti a pohodlnosti a nepraktickosti príde trochu nefér...
Ale nie, nechcem prechádzať do obhajoby, nie je čo obhajovať, som aký som, nepoužiteľný a neobhájiteľný.
V podobe v akej som skrátka naprosto zbytočný, niekedy dokonca horší ako zbytočný. Niekedy priam škodiaci.
A možno aj tento blog niekomu ublíži.
Nemôžem sa skoro už ani pohnúť bez toho že by som tým niekomu uškodil.
Mám pocit ako keby to časom znecitlivovalo. Ostáva už len bolesť, apatia, a sklamanie zo seba. Už ani nezáleží na tom čo robím a či niečo robím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár