Keď sa Maťo ráno prebudil, musel chvíľu rozmýšľať kde je, čo sa včera stalo. Príšerne ho bolela hlava a bol unavený. Spomenul si. "Ešte šťastie že mama nebola doma. A ten Jojo..je celkom fajn." mierne sa pousmial. Mal pocit, že život mu podáva možnosť začať nový život. Život v rodine. Bál sa to prijať, ale bál sa i odmietnuť. Zrazu pocítil ten známy pocit. Ako keby hlad. Ešte chvíľu a bude mať obrovské bolesti. A to nemôže dopustiť.. Pozrel sa, či má vo dverách kľúč. Vynikajúco. Podišiel ku dverám a potichu otočil kľúčom. Našmátral pod vankúšom papier a roztvoril ho. Jeho posledná dávka.. Pozeral sa na ňu priam s láskou. Prichystal si všetko čo potreboval ku svojmu "obradu" a sadol si na posteľ. Pozeral sa, ako mu táto "zázračná" látka pomaly vniká do žily. Zhlboka sa nadýchol a tvár mu zaplavil úsmev. Oči znovu získali svoj mŕtvolný lesk a Maťo opäť vyzeral ako chorý. Ale bolo mu super. Bol šťastný. Alebo si to len myslel?

_____________________________________


Kráčal tmavou chodbou. Z každej strany počul hlasy, videl tváre svojich mŕtvych kamarátov, členov rodiny alebo úplne neznámych ľudí. Prenasledoval ho obrovský strach. Strach zo smrti. Strach z toho, že sa mu minie dávka. Počul svoju mamu, plakať. Počul ako mu vyčíta že bol tak dlho preč, že sa zmenil. Počul plakať svoju malú sestru. Ale nebol to krásny detský plač. Bol to diabolský rev ktorý mu spôsoboval zimomriavky po celom tele. Potil sa, ale pritom sa triasol od zimy..

Zrazu sa prebudil. Deka pod ktorou ležal bola mokrá od potu. Triasol sa na celom tele, ako keby sa práve vynoril z ľadového jazera. Po tvári mu tiekli slzy, bál sa. Nevedel čo robiť. Pozrel sa na hodinky. 14.39.
Zhlboka sa nadýchol. Rýchlo skryl ihly, lyžičky, sviečky a všetko ostatné čo potreboval ku svojmu mladému zničenému životu. Pozrel sa do zrkadla. Prvýkrát si uvedomil, ako strašne vyzerá. Biela pokožka mu obopínala tvár, pričom mal vystúpené lícne kosti. Vyblednuté oči mu zvýrazňovali tmavé kruhy. Bol len kosť a koža.
Prešiel do kúpeľne, opláchol si tvár a cítil sa trošku lepšie.
Keď sa priblížil ku schodom, počul mamu.
"Je to s ním zlé. Potrebuje liečenie, lebo mu nedávam ani rok života.."

Zamrazilo ho.. Nerozumel tomu. Nerozumel ničomu. Ešte chvíľu počúval a odrazu mu prišlo zle. Musel bežať na záchod.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
romika  29. 7. 2008 18:57
mno... je to veeelmi zaujimave....pokracuj...som nato zvedava...
Napíš svoj komentár