"Ja..hm..môžem si prisadnúť?" chvel sa mu hlas.
"Nepoznám vás. Vyzeráte podozrivo.." z jej hlasu bolo cítiť strach.
"Ide o vášho syna Martina." nič iné ho nenapadlo.
"Ako viete že..?" po líci jej stekala slza.
Maťovi narástla v hrdle hrča. Sadol si, dal si dolu šiltovku a okuliare. Nastalo ticho.
Po chvíli sa ozval: "Mami to som ja.." sklonil hlavu.
"Maťo!" rozplakala sa. On len na ňu pozeral. Pohľad mal prázdny, sklený, ako keby mŕtvy.
"Myslela som si že ťa už nikdy neuvidím! Kde si bol celý ten čas?! Dva roky..ako si to mohol zvládnuť preboha? Čo ťa to napadlo?" hlas mala hysterický, ale bolo na nej vidno že jej zo srdca spadol obrovský kameň.
"Poďme niekde inde. Kde bude menej ľudí.Prosím." povedal neprítomne.
Vstala, zaplatila za hranolky a džús a odišli. Vonku sa mu hodila okolo krku.
Priviedla ho do nejakého paneláku. Vyviezli sa na tretie poschodie a odomkla dvere do kancelárie.
Na dverách visela ceduľka: Ing. Mária Bukovská , psychologická ambulancia
Prekvapene sa obzeral po kancelárií.
"Ty si si spravila výšku?"
"Áno. Je toho veľa čo ti musím povedať. Bol si preč tak dlho. Sadni si."
......................
"Tvoj otec je mŕtvy. Zistili mu nádor. Dva týždne potom ako si odišiel. Hľadala som ťa všade. Ale potom.. policajti mi povedali že v rieke našli telo chlapca v tvojom veku. Nemohli ho identifikovať, bol celý dokaličený. Celé dva roky som žila v tom že si mŕtvy." Opäť plakala.
"A otec? Nehľadal ma?" spýtal sa.
Smutne sa zasmiala. "Ak mám byť úprimná, bol rád že si zmizol. Povedal že ho mrzí čo ti spravil, nedokázal by sa ti pozrieť do očí... Vyčítala som mu to..pokiaľ..pokiaľ neumrel." po tvári jej tiekol prúd sĺz.
Maťo nevedel čo má robiť. Vôbec ho nebolelo že človek, ktorý si hovoril jeho otec je mŕtvy. Bolel ho pohľad na mamu, aká je utrápená. Hľadela na neho očami plnými lásky.
"Musím ísť.." rýchlo povedal Maťo.
"Kam chceš zase ísť? Myslela som že zostaneš.. že sa vrátiš domov.." sklamane povedala. "Nemáš ešte 18, nezvládneš to." presviedčala ho.
"Mám kamarátov ktorí ma zachránili. Nemôžem sa na nich teraz vykašľať." povedal úprimne.
"Ale veď sa môžeš naďalej s nimi kamarátiť. Len sa prosím ťa vráť domov."
"Je už neskoro. Musím sa vrátiť domov. Teda na to miesto ktoré je mojim domovom teraz.. Zajtra prídem sem alebo ak chceš tak ku tebe."
"Sľubuješ?"
"Ja...hej sľubujem."
"Ale musím ti ešte niečo povedať. Doma ťa čaká... sestra a nový otec." bojazlivo sklopila zrak.
"Aha. Fajn ja idem. Čau."
Odišiel a ona sa rozplakala. Od šťastia že jej syn žije, a od žiaľu, že opäť odchádza...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár