Kto kedysi trávil so mnou denne voľné chvíľky a teraz ako dospelý mi ublíži, odkopne.
S kým som sa kedysi smiala, že sme ako dvojičky a vždy sme všade spolu chodili, rovnaké názory mali a po 13tich rokoch zistíte, že celé tie roky to bola faloš a pretvárka.
Keď máte pocit, že konečne ste našli skutočného priateľa (myslím kamaráta, nie frajera) a zistíte, že on po vás ide napriek tomu, že ste zadaná (ý).
Keď zistíte, že ten človek vás zavolá von len preto, že nikto iný nemôže a vy ste jeho posledná zúfalá voľba.
Toto určite nie je priateľ a ani človek. A takých ľudí nebolo málo v mojom živote. Asi som príliš naivná. Nie asi, ale som. Ale keď už človek je tak bitý životom, že sa snaží uveriť, že ten či tá taká nebude. Snaží sa nevidieť to, čo už dávno vidí a pozerá sa cez ružové okuliare a nahovára si, že to len zdanie klame a odpustí menšie aj väčšie omyly, chyby, lebo ešte dúfa, že keď dá šancu, že už ten či tá neublíži. No oni ublížia a ešte dvakrát toľko.
A najhoršie je, keď už uzná, že tým ľuďom sa vážne musí vyhýbať, lebo len zneužívajú jeho dobrotu, naivitu a berú množstvo energie a tak človek má pocit, že je mu najlepšie, keď je sám. Ale samotu nikto dlho nevydrží a tak sa často krát chytá najbližšej slamy, len aby sa neutopil v tej samote a radšej bude naivne veriť na nový začiatok.
Až rokmi retrospektívne totiž zistíme, kto je náš skutočný priateľ, kto sa nám ozve bez toho, aby niečo potreboval alebo nám znova ublížil.
Totiž ľudia sa nemenia. NIKDY! Vo svojej podstate sa nemenia, iba formujú. Rokmi. Či už z dobráka sa rokmi vyformuje na násilníka alebo z násilníka úžasný človek s dobrým srdcom.
Naivne si myslíte, že ľudia sa menia sami od seba? Že si povedia, že "už nikdy nebudem toľko piť" a o pár dní ich znova vidíte plaziť sa po schodisku po štyroch. Môžu sa formovať, ale vďaka ľuďom v ich živote. Každý, kto príde do nášho života, nám niečo dá. Aj ten najhorší nepriateľ aj falošný priateľ. Vždy nám niečo vryjú do pamäti, do nášho srdca. A hoci je ťažké odhadnúť skutočného priateľa, musíme to brať ako výzvu a zamyslieť sa, prečo nám aj tá osoba musela vstúpiť do života. Skôr či neskôr na to prídeme a možno aj prídeme na to, že nám niekto neublížil, len nám povedal pravdu, ktorú sme nezniesli a časom si uvedomili, že tomu človeku nám na nás záležalo
A už len tak na záver, aspoň v duchu si môžeme povedať, ďakujem ti, že si mi otvoril oči alebo že vďaka tebe som začal vidieť to, čo som pred tým nevidel a presmerovalo ma to na lepšou cestu v živote. A hoci každému bolo nejakým spôsobom ublížené, vždy nás to posunie o krok vpred a stávame sa lepším človekom.
Totiž kým sme, to z nás urobili ľudia, ktorými sme boli alebo sme obklopení, koho sme si pripustili k telu a komu dovolíme nás formovať.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár