Liesel

Totálne spontánny blog, možno bez zmyslu, možno bez pointy.. Ale to je jedno.
Ešte kým vo mne rezonujú pocity z najsilnejšej knihy, akú som kedy čítala, chcem ich dať na "papier". Spísať. Vyrozprávať sa..
Pred pár chvíľami som prišla z kina, ešte stále so srdcom niekde v krku a so stiahnutým žalúdkom nepripúšťajúc si, čo sa v tom filme stalo.

*autorská poznámka: tento film bol nakrútený na základe vyššie spomínanej knihy*

Vedela som, čo čakať, ale aj tak.. Vždy je to iné. Niektoré veci mi tam chýbali, iné boli vyjadrené možno lepšie ako v mojich predstavách. Ako plynul celý ten príbeh, ona rozvíjala svoju osobnosť, dospievala príliš veľkou rýchlosťou na svoj vek. On bol stále naivný, ale v hĺbke duše chápal..

Rozumela si s otcom, ale nie len tak, že sa vedeli chápať.. Vedeli, na čo myslia, vedeli, že si môžu dôverovať. Otec hrával na akordeón, učil ju čítať a písať. Kreslil písmená na steny pivnice, po nociach nespali a čítali jednu a tú istú knihu stále dookola.
Jej prvou knihou bola Príručka hrobára. Aj napriek jej obsahu, druhá najdôležitejšia kniha v živote. Prvou bola tá od Maxa. Premaľovaný Mein Kampf, zabielené obrázky Hitlera a novovzniknuté biele stránky. Práve vďaka nemu pochopila dôležitosť života.. Knihu mu venovala. Pre Maxa, ktorý ma naučil vidieť.
Keď Max odišiel, nevedela sa zbaviť myšlienky na svojho priateľa. V každom zástupe židov prechádzajúcich mestom ho hľadala. Kričala jeho meno, dávala im chlieb len aby sa dozvedela niečo o ňom. No márne..
Neskôr odišiel aj jej otec, bol príliš dobrý, príliš ľudský. No Smrťovi ušiel. Šťastnou náhodou.. (existujú vôbec náhody?) Vrátil sa domov, no ktovie, keby sa nevrátil, možno by všetko bolo inak. Liesel by ďalej rozprávala svoje príbehy v pivniciach počas náletov, namiesto jeho hrania na akordeóne, možno by tej noci spustili poplach..
Bola ako jej otec. Aj keď bol len náhradný. S mäkkým srdcom, s chápaním podstaty života.. Pripomínali ostatným, že neboli takí.. za akých ich chcel mať Hitler. Ako sa mladý Franz Deutscher tešil pri ohlasovaní správy, že Anglicko vyhlásilo Nemecku vojnu. Mladí, nerozvážni chlapci.. Nevedeli, netušili.. čo sa odohráva na pozadí tohto všetkého.
Aj tak na to celé nedoplatili tí, ktorí to spôsobili. Nikto.. nikto z Nebeskej ulice si nezaslúžil umrieť. No ona bola silná, múdra, dospelá. Keď videla svojich blízkych mŕtvych, ležať vedľa seba na zaprášenej zničenej dlažbe sivej ulice.. Keď uvidela Rudyho tvár od prachu, keď ho pobozkala, ako si tak veľmi želal, no bolo neskoro.. Keď objala otcov akordeón a nenechala si ho vziať..

Aký to malo celé zmysel? Stratiť milovaných? No našla priateľa, ktorého by za normálnych okolností ani nepoznala. Nenaučil by ju pozerať sa na svet takými očami, videla by možno len to, čo chceli ostatní, strana..
Napriek všetkému dokázala posunúť všetky veci, hrôzy čo sa jej stali ďalej. Dala vedieť svetu o tom, že niečo podobné sa nesmie zopakovať. Dúfala, že to nebolo márne.
Smrť si nakoniec po ňu prišiel. Keď jej životné dielo bolo na konci, keď dala zo seba všetko, odišla. Za Rudym, otcom, matkou a za Nebeskou ulicou..inam.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu