No to neznamená, že som ľadová kráľovná. Aj keď sa tak správam. Aj človeku ako ja dokáže ublížiť jedno slovíčko/veta. Len to neprejavujem. Dusím to/sa, občas vybuchnem, občas si to v sebe dokážem sama usporiadať. Aj moje srdce sa dá zlomiť, zničiť, dobiť, lenže jeho reparácia nie je možno taká jednoduchá. Ono sa vlastne nikdy nezrastie, len sa obalí vrstvičkou ľadu. Ďalšie slovo, ďalšia urážka, ďalšie neuvážené činy.. vrstvy pomaly narastajú. O to ťažšie sa bude niekomu rozbíjať, začínam si to uvedomovať. Ktorý človek by bol ochotný žiť so selfish osobou, s eliminovanými citmi, samými logickými argumentmi a potrebou mať vždy pravdu. Keď ho stretnem, pogratulujem mu, veľmi vrúcne. Keď nie, budem sa tešiť každý rok z novej mač
Dnes som si uvedomila svoje ja vo väčšej miere ako zvyčajne. Asi dva či tri krát v priebehu dňa mi bola vyhodená moja povaha na oči, už ani neviem čo konkrétne im vadilo. Kamarátka, môj pravý opak, plakala kvôli hádke s druhou, lebo ona si chcela dopísať písomku a tá druhá nie. Fakt. Ja som ju nedokázala utešiť.. *veď ju objím, pohladkaj, povedz niečo!* kričalo svedomie. Zmohla som sa na jednu vetu: „Tak si to napíšeme aj bez nej.“ Nič. Nič iné.
Veď buď trochu milá, choď, rozprávaj sa s ľuďmi, takto ťa nikto nebude mať rád. Pche. Čo už. Svoju podstatu nezmením, aj keby sa to dalo. Lebo nechcem.
Je to zvláštne. Som ako rozdvojená, na jednej strane by som chcela vedieť, aké je to byť empatický, citlivý, vedieť sa vcítiť do situácie druhého.. Ale nie. Som z tej druhej strany, dá sa povedať, že temnejšej. Jednoducho nemôžu byť všetci tí milí (aj keď mám pocit, že tí nevľúdnejší sú väčšina).
Niekedy mi vadí, že ľudia mne najviac blízki zabúdajú, že mám aj to srdce. Správajú sa ako ja. Lenže to nemôžu! Ja som ja, snažím sa byť milá, keď už dostávam nevraživé pohľady takmer denne, ale zase no, nemôžem potláčať svoju podstatu. Tak som buď ignorovaná, prípadne mi je vynadané.. Pomaly si zvykám, stávam sa nevraživejšou, uzatváram sa, im to vadí, ja sa uzatváram, drrrrrrrdrrrr a sme v tom zrazu zacyklené. A ja nemám najmenšiu motiváciu ísť z toho von. Na druhú stranu, ja nedávam najmenšiu motiváciu im...
Viem, že je dosť ľudí mne podobných (ale každý sme unique, takže gtfo, napíš si vlastný blog) ale neviem, čo som touto vetou vlastne chcela povedať. Takže asi kašlem na patetické konce, idem spať!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
sveter
9. 4.apríla 2014 06:21
Okej tak si napíšem niekedy vlastný...
2
Som...unesená :o stotožnila som sa v každom a jednom bode. Lepšie by som to ani ja nenapísala. Wow, :o odo mňa rešpekt (y)
4
aj ja sa niekedy takto cítim ... ale dáko presne doslova tak.. až je to creepy.. (fakt ma inak mrzí tá diskusia, nie som taká ale ona ma fest vytočila)
5
@mixelle neviem či osobne poznám, ale viem o celkom dosť ľuďoch, čo majú podobnú náturu, nie je to také creepy To je v pohode, nemusíš ťahať diskusiu pod blog (viem sa odosobniť
6
"Som ako rozdvojená, na jednej strane by som chcela vedieť, aké je to byť empatický, citlivý, vedieť sa vcítiť do situácie druhého.."
nechci, len ďalší zdroj bolesti navyše
nechci, len ďalší zdroj bolesti navyše
7
Niekedy mám pocit, že som sám kto je takej povahy a je mi zo mňa smutno. Ale vidím, že nielen ja mám takú komplikovanú povahu, a som aj celkom rád, že niesom sám.
Napíš svoj komentár