Deti Fantázie, kapitola druhá: Nový život (1)

I wanna heal, I wanna feel like I’m close to something real
I wanna find something I’ve wanted all along
Somewhere I belong
I will never know myself until I do this on my own
And I will never feel anything else, until my wounds are healed
I will never be anything till I break away from me
I will break away, I'll find myself today
(Linkin Park, Somewhere I belong)

Preberanie bolelo. A dokonca na viacerých miestach. Chvíľu som teda len tak ležala a odpočívala. Bola som nažive a ešte k tomu aj v posteli a to zatiaľ stačilo. Pohľadom som skúmala strop, ktorý mal byť kedysi zrejme biely. Pomaly, aby sa bolesť nezhoršila, som hlavou pootočila na všetky strany a podľa toho, čo som zistila, som ležala v nemocničnej izbe. Prekvapivé. Sťažka som sa posadila. Bola toto vlastne skutočnosť?
Na sebe som mala oblečené nejaké tričko a nohavice rovnakej farby. Aha, pyžamo. Zaujímavé. Vstala som a prekrívala som k oknu. Koleno nehorázne bolelo. Odostrela som závesy a chvíľu som pozerala ako omráčená. Domy, ulice, autá a ľudia. Na to všetko som sa pozerala z nejakého vyššieho poschodia z nemocničnej izby. Ako sen.

Odrazu niekto otvoril dvere. Zvrtla som sa, prikrčila a siahla rukou tam, kde mala byť moja pištoľ. A uvedomila som si, že všetky tie pohyby boli úplne zbytočné.
Vo dverách stála postaršia pani, zrejme sestrička a divne na mňa pozerala.
„Vidím, že už ti je lepšie. Prišla som ti povedať, že za tebou prišla návšteva, ale asi ich rovno pustím dnu.“ Narovnala som sa.
„Rodičia?“ spýtala som sa.
Namiesto odpovede vošli dnu dvaja muži. Sestrička sa z izby vytratila. Muž, ktorý výzorom pripomínal nejakého podnikateľa, hlavne tým oblekom a kufríkom, ku mne podišiel a podal mi ruku.
„Som Pavol Janický, a pracujem pre organizáciu, ktorá sa zaoberá podobnými skutočnosťami, aké sa stali aj vo vašom prípade.“
Trochu strnulo som mu rukou potriasla.
„Môj spoločník,“ pokračoval a ukázal na druhého chlapíka, ktorý bol sám o sebe zjav. Mohutný chlap, v džínsoch a tričku bez rukávov s vyholenou hlavou a dlhou bradou.
„Gregor Majský.“
Kývla som hlavou.
Janický sa otočil späť ku mne.
„Myslím, že by ste si mali sadnúť, operácia vášho kolena sa síce podľa lekárov zdarila, ale mali by ste ešte odpočívať.“
Aha. Operácia, to by vysvetľovalo tú bolesť. Sadla som si teda na posteľ.
„Prečo ste za mnou prišli?“
Janický si ku mne prisunul stoličku.
„Viete, cítime sa byť za vás trochu zodpovední, keďže vás z toho prostredia vytiahli Gregorovi chlapci. Je pravda, že neboli príliš ohľaduplní, ale neboli si istí, či náhodou nie ste nepriateľ.“
Jeho asi nikto netresol po hlave, inak by zmenil názor na spojenie „nie príliš ohľaduplne“.
„A nie som?“
Pobavene nadvihol obočie.
„Nie, aspoň nie náš. Ste dievča, ktoré bolo pred dvoma rokmi v zlom čase na zlom mieste. A zázračne prežilo.“
Pokrútila som hlavou.
„Nebolo v tom nič zázračné. To skôr šťastie na otca, fanatika do zbraní, ktorý túžil po synovi a ako na priek sa mu narodili dve baby.“

Na chvíľu zavládlo ticho.
„Čo to dievča, čo je s ňou?“
Janický sa na mňa uprene zadíval.
„Je v našej starostlivosti.“
Na chvíľu sa odmlčal.
„Myslím, že bude lepšie, keď vám najprv predložím fakty, ktoré poznáme a otázky necháme na koniec. Bude to zrejme trvať dlhšie, tak si spravte pohodlie.“

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu