Atmosféra v hostinci by sa dala krájať. Akonáhle sa dvere za mnou zabuchli všetky oči boli na mne. Po mojej pravej ruke sedel jeden žobrák s páskou cez oko a na druhej strane sedelo niekoľko chlapov, ktorý sa venovali nejakej hre, na ktorej by sa dali zarobiť nejaké zlatky. Oproti mne stál za pultom hostinský, ktorý držal v ruke džbán a v ústach prehadzoval fajku. Rozhodol som sa teda pobrať k baru a dať si riadneho čapáka a opýtať sa na nocľah. Spravil som krok a akoby v tú ranu sa všetko vrátilo do starých koľají. Žobrák si rátal drobné na ďaľšie pivo a chlapi začali vravu spojenú s hraním. V strede miestnosti som nad sebou uvidel obrovský, vyrezávaný luster. ktorý aspoň kúsok vlial život tomuto inak pochmúrnemu miestu. Hodil som svoj batoh s lupom na bar, kývol hostinskému na pozdrav a vypýtal som si pivo. Prvé som vypil na jeden dúšok, druhé som si už vychutnával. U hostinského som si zajednal izbu ku ktorej mi podal kľúčik a niečo si zašomral popod nos, pravdepodobne mi poprial dobrú noc. Zobral som batoh a vyšiel som na poschodie, kde bolo asi štvoro dverí. Moja izba bola úplne na konci. Zasunul som kľúčik do dierky na dverách. odomkol som a otvoril. Izba bola veľmi jednoducho zariadená, veď všakže čo by som čakal za dva zlaťáky. Pod oknom posteľ, ktorá už zažila svoje, vedľa stolík s lavórom s vodou. Miestnosť osvetlovala do polovici zhorená sviečka. Bol som unavený, takže som ju rovno zhasol a ľahol som si.
Zobudil som sa na to, ako niekto o dušu búcha na dvere. Napadlo ma, že ma niektorý z vrahov našiel, ale povedal som si, že by mi asi ťažko búchali na dvere. Podišiel som teda k nim s nožom pripraveným v pravej ruke. Otvoril som a predo mnou stál hostinský spotený a vystrašený ako keby videl ducha. Začal mi niečo rozprávať avšak nebolo možné porozumieť jeho mrmlaniu spojeného s koktaním. Povedal som mu teda nech sa ukludní a nech spustí odznova. Prišiel mi povedať, že sa boli dole v hostinci pýtať traja plne vyzbrojený muži na cudzinca, pocestného. Ako mu ho opísali bolo jasné, že hľadajú mňa. Nepochopil som prečo ich hostinský poslal preč, že žiadny cudzinec tu nie je a dokonca ma na to upozornil. Možno kvôli tomu, že tu nechcel mať žiadne problémy, veď hostinec bola jeho obživa. Pochopil som však jediné. Je čas pobaliť veci a čo najrýchlejšie sa pobrať na cestu. Hostinskému som pohodil za takéto "nadštandardné služby" mešec zlatiek a vykročil som do tmy. Krčmár mi stihol zakričať, že pred hodinou odišli na sever po ceste. Aspoň teda viem kam ma moje nohy neponesú...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár