Prebehnem okolo prázdneho parkoviska pri Tescu. Od vchodu ma pozoruje sbskar s cigaretou v ústach, tak pridám a spomalím až pri cintoríne. Váham, ktorou ulicou ísť, ale rozhodovanie mi uľahčí túlavý pes. Viem, že by ma najradšej roztrhal a nemienim si zvieraciu krvilačnosť voči mojej osobe overovať. Zabočím vľavo a ako cieľ si zvolím ďalšiu križovatku. Čím som skutočne bližšie k značke hlavnej cesty, tým ďalej sa mi zdá. V lýtkach mám tisícky ihiel. Rihanna mi zúrivo ziape v uchu: "Work, work, work, work, work!"... Veď áno, snažím sa. Konečne križovatka. Idem tentoraz vpravo, neosvetlenou ulicou, dúfajúc, že ma v nej nič neprekvapí. Sľúbila som predsa, že dám pozor. Chvíľu sa nechám uniesť príjemným myšlienkami a odpútam pozornosť od pulzujúcich nôh. Zase sa rozbehnem. Snažím sa rozoznať obrysy v tme a presviedčam samu seba, že o takomto čase nikto nemá čo v tejto uličke postávať. Niežeby všetko, čo ľudia robia, muselo mať cieľ alebo dôvod. Všetci sa občas túlame bezcieľne a robíme nezmyselné veci. Opakovanie kontrolujeme prázdnu chladničku, bez premýšľania si olupujeme z nechtov lak alebo premiestňujeme magnetky na zárubni. Na konci ulice zaregistrujem nejaký pohyb a trochu zaváham. Pouličná lampa sa nado mnou zľutuje a odrazu svetlo zaleje ďalšieho bežca. Občas ho stretávam. Vždy mi zamáva a ja sa cítim akosi previnilo, lebo vôbec nie som bežec, len sa ponáhľam s rukami ohnutými v lakťoch. Aj dnes mu odkývam, snažím sa zrýchliť a neprikopnúť o vlastné dolné končatiny. Keď dobehnem ku koncu farského plota, obzriem sa. Bežec práve mizne na vzdialenejšom konci. Zdá sa mi, ako keby bežal stále konštantnou rýchlosťou a vždy vedel, kam pokluše ďalej. Tých pár sekúnd, čo ho pozorujem, mu závidím. Vravím si, že niekoho cesty majú presne stanovený cieľ a tempo, sú starostlivo naplánované a zvládnuté podľa očakávaní. Ostatní máme v živote neočakávané slepé uličky a labyrinty. Unavíme sa oveľa viac a vzdávame rýchlejšie. Ja už ale nesmiem, prinútim sa bežať ďalšou dlhou ulicou. Pri jej konci moje pohybové zdatnosti znova nariekajú nad vlastným nešťastím a premýšľam, že na okamih zastavím, ale nečakane sa vynorí dvojica. Držia sa za ruky, mlčky kráčajú. Cítim sa neadekvátne, keď okolo nich prebehnem nahlas fučiac. Ešte pred dvomi týždňami by som radšej prestala bežať a pokračovala len vychádzkovou chôdzou. Nechcela som, aby ľudia videli, ako neviem behať. Teraz zrýchlim, aj keby som mala za sebou ťahať dušu s vyplazeným jazykom. Prebieham okolo ľudí čo najrýchlejšie a neprestávam, ani keď idú oproti autá. Skláňam automaticky hlavu, aby mi nebolo vidno tvár, ale záleží mi na tom čoraz menej. Radšej nech vidia, že sa pokúšam, hoci mi niečo nejde, ako by si mysleli, že nevyviniem aktivitu a prijímam to, čo sa ku mne dostane s chladnou ľahostajnosťou. S týmito myšlienkami prebehnem kusisko cesty a kráčať začnem, až keď sa mi už rebrá derú von z tela. Dvíham hlavu a pozerám do okien posledného poschodia veľkej budovy. Dnes znova svietia staromódne lustre v dvoch miestnostiach. Hádam, kto asi býva v centre mesta medzi samými obchodmi. Keby som na tomto rohu bývala ja, musela by som si stále niečo kupovať v papiernictve rovno pod bytom.
Popod nohy sa mi pritmolí ježko. Chvíľu pozorujem, ako stratene hľadá v rohu pokračovanie chodníka. Tiež mi občas trvá, kým si uvedomím, že pre napredovanie budem musieť zmeniť kurz a že na aktuálnom mieste by ma čakala stagnácia. Pustím sa dlhšou cestou naspäť na sídlisko a keď si odomykám s boľavými lýtkami, ktoré ma celkom iste začínajú pomaly nenávidieť, teším sa, ako napíšem, že už som tu a že som dnes vydržala až do konca mixu. Doma sa zvalím s vodou a mobilom do kresla.
"O chvíľu budeš mať kondičku ako Usain Bolt." Zasmejem sa.
"O chvíľu budem mať kondičku ako priemerný človek."
Všetky cesty by mali končiť smiechom a v kresle.
Pseudoblog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
tarassaco
15. 5.mája 2017 21:42
Strašne sa mi páči tvoj štýl písania!
2
Presne si mi pripomenula časy, kedy som aj ja začínala s behom aj ja som naschvál zrýchlovala keď som bežala okolo ľudí a snažila sa nefučať
4
@hemadzema inak robím to len preto, aby som to mala co najskor za sebou a nestihli si uvedomit, koho stretli nie ze by som sa chcela vytiahnut
@Tarassaco zlata, dakujem
@Tarassaco zlata, dakujem
6
Vždy sa super číta, ako niekto so sebou bojuje a prekonáva sa A k tomu ešte aj pár pekných paralel...
Len tak ďalej!
Len tak ďalej!
8
Tebe dobre hrabe, vydržíš behať skoro hodinu a ešte pindáš? Však ty si už úplný profík, ale bez srandy, normálne sa tým môžeš prakticky aj živiť Resp. keď ty nvš behať tak potom ja, čo môj rekord je 4-minútový poklus, som čo?
9
@antifunebracka ty tupelo ale ved ja nezvladam takto bezat bez toho, aby som to striedala s chodzou par minut bezim, par kracam. A toto trva +-40minut, podla toho kedy mi zlyhávajú členky a kolena
10
"Pustím sa dlhšou cestou naspäť na sídlisko a keď si odomykám s boľavými lýtkami, ktoré ma celkom iste začínajú pomaly nenávidieť, teším sa, ako napíšem, že už som tu a že som dnes vydržala až do konca mixu." to znelo jak keby si celý čas bežala
Napíš svoj komentár