Eofvndio

Občas mám chuť len písať a nepremýšľať nad pointou. Vynechať ju, schválne alebo náhodne, neskôr ju objaviť alebo možno vôbec nie. Sledovať, ako plynú slová, zapadajú jedno vedľa druhého a ostávajú sedieť, hoci spolu vôbec nesúvisia. Kozmopolitné čerešne next to úctyhodnej sedimentácie. Vidíte? Funguje to. Ľudia to občas robia aj v rozhovoroch, ale nie tak okato. Rozprávajú bez pointy, nemajú čo povedať, ale z úst im pršia kyslé dažde bezfarebných slov. Teraz mám chuť prestať sa zapodievať aj formou













a urobiť nezmyselnú pauzu, ktorú by v seriáli vyplnili piskotom alebo údivom. Nemám rada ten nahraný smiech. Viem sa rozhodnúť sama, či sa zasmejem.

Niekedy nepíšem, aby som niečo povedala. Aby ma bolo počuť ani vidieť, ani preto, že by som nič iné nevedela. Viem aj piecť. Chcem len zmiznúť a stratiť sa v riadkoch a                                        medze    rách. 

Nie, tam nie, tam ma vidno. Radšej si sadnem medzi slová, nechám sa nimi zakryť. Možno napravo odo mňa bude mach. To bude poetické. A naľavo hlaveň. Pohľad vám ťažko skĺzne za ňu, nie? Nad seba napíšem slovo medzera. Nebude tam a bude zároveň, je to taký chutný alibizmus. A podo mnou niečo všedné, čo nepritiahne pozornosť. Možno slnko. Je možno fascinujúce, ale kto by hľadel do slnka? Zaliata v jeho žiare a obklopená slovami, ktoré si sama vyberiem, počkám, kým sa budem chcieť dať niekomu nájsť. 

 Záchod

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu