V kaviarni podľa mňa nájdete len tri typy obsadených stolov.
Pracovné, kde sa doučujú matice, anglická slovotvorba a iné radosti, prípadne sa tu snaží zúfalec 1 vymámiť sponzorské od zúfalca 2, ktorý síce peniažtek má, ale zúfalo chce vypadnúť domov. Vyzliecť si sako a dať si rezeň.
Ďalší druh stola je pre súkromné účely volám single-cup. Okupujú ho spolužiačky trkotajúce nad šálkou viedenskej kávy, randiaci párik s horúcou čokoládou alebo kolegovia, ktorí si potrebovali popindať na pracovný systém v opojení silnej tureckej. Vypijú vždy jednu šálku a odídu.
Nakoniec sú to stoly na dlhú trať. Tam sa zložia ľudia ako ja. Píšu, skicujú, čítajú knihy, počúvajú hudbu a sledujú osadenstvo. Občas hľadajú niekoho, kto tiež sedí pri stolíku sám a cítiť ho kreativitou, aby sa im stretli pohľady, aby si vymenili poloúsmev. Vyzerá to tak, že kam len oko dovidí, dnes som jediný dlhotraťovník ja.
Nevychovane zatúlam svoje ucho do rozhovoru pracovného stola hneď vedľa mňa. Slečna s akútnou hypotrpezlivosťou pevne stíska pery, keď jej chlapec stále dokola opakuje, že toto si na dnešné doučovanie nestihol pozrieť, lebo si vyberal košele na zvyšok týždňa. Mne sa chce trochu smiať, ale dievčina to zvláda. Po chvíli z neho vypadne, že príklady, ktoré mal mať hotové až tak celkom hotové nie sú, lebo veď sa včera holil. Slečna nakoniec vraví, že to neprekáža, že už vlastne musí ísť a že jej za dve hodiny dlží dve stovky. On teraz hrabe v peňaženke a nemá z nej čo vytiahnuť, tak chvíľu prehľadáva vrecká. Podá dievčaťu užmolenú pokrkvanú stovku a vysype na stôl kopu mincí. Mám pocit, že tá stovka za hodinu je naozaj málo a asi k tomuto názoru dospeje aj slečna, lebo si vraj nie je istá, či bude mať naňho ešte niekedy s tou matematikou čas. Chvalabohu, chlapec je chápavý, veď aj posledná doučovateľka bola príliš zaneprázdnená na to, aby mu venovala viac ako dve hodiny. Ale vraj škoda, lebo sa pri nej konečne naučil rátať trojčlenku. Nie som si istá, ktorého z dvojice je mi viac ľúto.
Stôl po nich hneď obsadili dve panie stredného veku. Majú jahody so šľahačkou a čaj z čerstvej mäty. Vonia dobre, asi sa naňho vrhnem tiež.
Kým som si ho zaobstarala, jedna zo žien vytiahla staré fotografie. Dnes ich kúpila v antikvariáte. Hodím na ne rýchly pohľad (pôjdem do pekla, prečo strkám oko do cudzích fotiek?!) a... Prečo niekto kupuje fotografie mŕtvej ženy v truhle? Prečo niekto vôbec zachytáva pohrebný sprievod? Príde mi to čudné, vážne. Ale aj tak nemôžem odtrhnúť zrak od vpadnutých líc a ruženca okolo zopätých mŕtvych rúk. Až mi po chrbte prebehne mráz. Takto koncom marca. Druhá pani sa zjavne nezmohla na adekvátnu reakciu a radšej zjedla celé jahody. Už rozpráva, ako jej včera prihorela ryža. Takže tu teraz sedíme jedna dotknutá, jedna zahovárajúca a jedna otrasená. Radšej upriamim pozornosť na stôl oproti.
Ďalší z kategórie pracovných. Dve slečny snaživo konverzujú s mladým mužom z Anglicka. Mužovi až žiaria oči, keď hovorí o koláči, čo jedol u svojej českej kamarátky. Šťastne rozhadzuje rukami a opisuje, že v ňom boli jablká a orechy. Po toľkom prívale superlatívov som predpokladala, že to bola nejaká špeci Sacher torta alebo niečo podobné, skrátka luxury level 100, takže mi je chlapík zrazu veľmi sympatický, že sa dokáže nadchnúť pre jablká. Snažím sa prestať počúvať, ale bolo by to jednoduchšie, keby hovorili o programovaní alebo o F1. Nie o jedle. Jedna zo slečien teraz oduševnene vraví, že zbožňuje sushi.
Ó bože. Vošiel starší pán so psom. Prečo ho trepe dnu? Nemohol ho pes počkať vonku?! Je veľký. VEĽKÝ. Len odovzdane čakám, kedy si uvedomí prítomnosť potenciálnej koristi ako všetci jednotlivci jeho druhu v mojej blízkosti. Nemá košík ani vodítko, takže dnes podvečer pravdepodobne umriem. Veľmi sa snažím vyzerať hrdinsky a uprene hľadím do zápisníka, ale cítim to. Tá beštia ide po mne. Pes sa naozaj lenivo pohne mojím smerom. Ide pomaly, chce ma viac vyplašiť. Funguje to. Už je celkom blízko, keď zašteká. Nedôstojne sa myknem. Každú chvíľu to príde a v kaviarni obsadím končatinami naraz štyri stoly v rôznych kútoch. Už celkom vidím, ako ma trhá. Dúfam, že aspoň začne od brucha. Prepracoval sa ku mne a spustil hlasný štekot, keď majiteľ konečne dostal svoju kávu a uráči sa vziať na vedomie fakt, že jeho pes chystá kruté krviprelievanie. Berie ho za obojok a vychádza z kaviarne, nepovie ani slovo, nepoľutuje moju náhlu srdcovú arytmiu. Takže dnes som survivor. Ale bolo to blízko, viem to.
Táto kaviareň sa pre mňa stáva životu nebezpečnou. Odchádzam, kým sem nevtrhne niekto so svorkou vlkov alebo dvomi tigrami.
Odchádzajú aj dievčatá po doučovaní angličtiny. „Neznášam sushi, ale nevedela som povedať palacinky.“
Bodaj by každý objavil čaro osamelého kaviarnictva, lebo vôbec nie je osamelé.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár