Keď sa kúpem, som nahá

Ležala som vo vani a spoločnosť mi robila nesmrteľná mucha. Kým som sa totiž oddala kúpeľu, polonahá som sa ju pokúsila asi 378340894593krát zabiť. Nakoniec som sa zmierila s tým, že ma uvidí celkom vyzlečenú a nechala ju potichu bzučať v pare. Možno sa zľakne, že stráca zrak a od strachu umrie sama.

Nohy som si vyložila na umývadlo a sledovala, ako mi na nich pomaličky praská pena. Krásne to všetko voňalo, chýbali mi len tie maličké srdiečka s vonným olejom. Nechávam si ich rozpúšťať na tele. Keď mi banka vráti peniaze, zase si kúpim pár potešujúcich hlúpostí. Srdiečka aj šumivé guľôčky do vody. Píšem „keď", nie „ak“. Pretože stále dúfam, že môj protest ich prinúti znova prešetriť reklamáciu a uznať, že som si neodpratala polovičku účtu na dáke hry, ale urobila to oveľa schopnejšia potvora, čo dokáže obabrať autorizáciu.

Lakovala som si nechty na nohách a vravela si, že zase som ochotná urobiť viac ja. Viac sa prispôsobiť, viac sa potešiť svetlej chvíli, byť viac trpezlivá, viac chápavá, viac sa zaujímať, viac... viac. A že mi zase stačí tak málo, reagujem na „niekedy“, „možno“ a „snáď“, ktoré sa vôbec nevyskytujú zriedka. Neviem si predstaviť žiť bez toľkých vecí a s ďalšími zas zotrvávať. Byť bez vedomia, že mu chýbam, ale s neistotou, či dostatočne. Chlapi vraj nedokážu rozšifrovať náznaky, tak sa vždy bavím na rovinu. Lenže... už sa mi nechce.

Potom som hľadela do stropu a dumala nad tým, že aj keď kamarátke čo najtaktnejšie na tisíckrát položenú otázku „Myslíš si, že to niekam vedie?“ nakoniec odpoviete, že si nie ste úplne istí, či áno, či po piatich rokoch ne-vzťahu alias príležitostného popitia a poležania a po slovách nemôžem-ti-dať-to-čo-chceš, či to naozaj význam má, aj keď sa snažíte byť tak jemní a citliví ako to len v danej chvíli ide, aj tak ste zlí vy. Pretože nech počúvate ponosovanie, že stratila všetkých, takmer vás! – a len kvôli nemu, aj tak si to neuvedomí. Verí každý tomu, čomu veriť chce?

Túto jeseň už som mala veľa starostí. V škole, doma. Ach doma, veru. Ďalšia vec, čo sa mi nechce, je popri dôležitejších problémoch riešiť tamtie, cudzie, rovnaké a (pri porovnaní s mojimi aktuálnymi boli o dosť) banálnejšie. Ľuďom neprospieva, keď majú príliš voľného času a primálo povinností. Nechcelo sa mi premýšľať v horúcej vode o tom, či som ozaj tak málo chápajúca a či by som nenašla v sebe pár vedier energie riešiť dookola aj nevlastné veci. Nesmrteľná mucha mi vtedy pochodovala po nalakovanom nechte na palci. Aj mi bolo ľúto ju odohnať. Liezla mi po nohe a odrazu mi prišlo smutno, že som kúpeľ zdieľala s ňou.




Cítite sa tiež niekedy tak mdlo? Ako by mi neustály stres a zlá atmosféra úplne pre-červotočovali vnútro. Možno mi začnú vyliezať z uší, keď budem spať. Kúpeľ mi poskytol viac pochopenia a útechy ako väčšina tých, od ktorých som to očakávala. Ponorila som hlavu pod hladinu, nechala sa objímať a nasávala teplo. Mala som pocit, že keby som takto ostala ešte o chvíľku dlhšie, zaspím. Konečne by som spala pokojne a bez prerušenia. Posledné dni, dokonca týždne, spávam chabo. Nemôžem zaspať, spať, prebúdzam sa, bdiem a zase nemôžem zaspať. 

Keď sa kúpem, som úplne nahá. Neostáva na mne nič, vyzliekam sa z oblečenia aj myšlienok. Lúhujem ich a nakoniec vypustím spolu s vodou. Ale keď vyjdem v župane z kúpeľne a bylinková para zo šálky sa opiera o jesennú hmlu na druhej strane okna, mám pocit, že bude lepšie. 

 Úvaha

22 0 0 0 6

Komentuj

20 komentov k blogu