O mne a Júliusovi

„O chvíľu som tu, zatiaľ môžeš ísť na hojdačku.“

„Ja chcem ísť s tebou.“

„To by si nemal zajtra prekvapenie, Rafaelko. Sú tam deti, utekaj sa hrať.“

Mama sa rýchlo vtisla do dverí a ja som ostal stáť pred obchodom. Ruky som si vopchal do vreciek a trochu som sa zhrbil, mama by ma hneď okríkla. Nerozhodne som postával pri vchode a snažil sa na nikoho nepozerať. Možno sa bude mama ponáhľať a vlastne sa mi k deťom ani neoplatí ísť.

Uprene som ľuďom sledoval topánky. Do obchodu sa ich hrnulo čoraz viac, len z neho takmer nik nevychádzal. Práve okolo mňa prešli dvoje rovnaké topánky. Hnedé a neveľké. Možno to sú dvojičky, tie často nosia rovnaké veci. Dvojčatá sú super. Keby som mal brata, ktorý vyzerá úplne rovnako, nikto by nevedel, či som nepozdravil ja alebo on. Žalovali by mame na nás oboch, ale to by sme zniesli, lebo hnev by sa vydelil dvomi. Volal by sa Július a všade by chodil so mnou, takže by som sa nemusel hrať s cudzími deťmi. Ani na ihrisku, ani v škôlke, Spolu by sme z nej utiekli a Július by stihol vziať z kuchynky pre oboch nugátovú buchtičku. Dvaja by sme rýchlejšie zničili nepriateľa a naše vojsko by utrpelo menšie straty. Aj pevnosť by sme postavili oveľa lepšiu. No a zajtra by sme mali obaja narodeniny. Podelil by som sa s ním o darčeky, aj tak ma nebaví stavať lego bez neho. Ó, naše spoločné narodeniny budú úžasné! Na torte bude mojich päť sviečok a na babkinom koláči veľká päťka. Tá zas bude patriť jemu. Júliusovi. Mohli by sme dostať rovnaké pastelky. Aj Július rád kreslí. A ešte má rád banány v čokoláde, ktoré stále kupuje mama a mne nechutia. Radšej mám melónové žuvačky od babky a tie zas nechce on. Inak sme ale rovnakí. Rovnaké pehy na rovnakých nosoch, rovnako špinavé tenisky od rovnakého blata. Stále som si na ne pozeral. Mamine topánky! Bleskovo som dvihol hlavu, ale bola to chyba. Tieto topánky nepatrili mojej mame, mal som to vedieť. Bolo priskoro.

„Čo tu stojíš? Ideš dnu alebo von?!“, osopila sa na mňa pani s pomaľovanými ústami. Cítil som v tvári teplo a hneď zase sklopil zrak. Potiahol som Júliusa za rukáv a kývol hlavou k ihrisku. Odšuchtal som sa k preliezačkám. Oprel som sa o zemeguľu, čo najďalej od ostatných. Na troch hojdačkách sa hojdali staršie deti a tri boli voľné. Možno by som mohol ísť na tú na kraji. Keby som sa hojdal ďalej od nich, hádam by si ma nevšímali. Nechtom som nervózne olupoval farbu zo zemegule a na druhej ruke si obhrýzal nechty. Najviac detí bolo pri šmýkačke a pár ich naháňalo túlavého psa. Július stál trpezlivo vedľa mňa a keď som naňho pozrel, povzbudzujúco sa usmial. Pripadal som si hlúpo, že tam tak stojím a teniskou rozrývam hlinu, ale on nenaliehal. Zhlboka som sa nadýchol a odhodlane sa znova zahľadel na hojdačky. Tak pôjdem. Dve hojdačky vedľa mňa budú prázdne, s nikým sa nemusím rozprávať a nikto sa na mňa nebude pozerať. Pôjdem. Ešte som sa rýchlo obzrel, či už náhodou nevyšla mama, ale stále bolo priskoro.

Odlepil som sa od zemegule, neochotne som spustil už špinavú ruku k telu. Uprene som si hľadel pod nohy a kráčal po tráve. Mal som rozviazanú šnurovačku, ale nebol čas sa ňou zapodievať. Nesmel som sa zastaviť. Srdce mi búchalo až v ušiach, dychčal som, akoby som mal za sebou 10poschodí. Už som bol takmer tam, keď k hojdačke pristúpila pani s malým dieťaťom. K mojej hojdačke! Usadila dievčatko a pomaly ho hojdala. Július ma potisol k druhej a ja som na ňu klesol, ale hruď ma bolela od zadržiavaného dychu a hrdlo som mal stiahnuté. Medzi mňa sa malé dievča sa postavil brat, takže som sa mohol tváriť, že som si nevšimol, ako na mňa dieťa upiera veľké oči. Veď je tu hŕba ľudí, prečo sa nepozerá na niekoho iného?! Začal som sa hojdať čoraz vyššie, lebo som cítil, že sa tak od nej trochu vzďaľujem. Ona ale začala radostne výskať vždy, keď sa moje nohy dotkli oblohy.

„Chlapček sa ti páči, Sonička?“, prihovárala sa jej mama.

Trochu som spomalil a banoval, že sme len dvojičky. Keby sme boli traja, Sonička by ma cez bratov vôbec nevidela a mohol by som dýchať a hrať sa, že som na motorke. Vietor by mi odieral tvár a ja by som šiel najrýchlejšie na svete.

„Ako sa voláš?“, otočila sa ku mne pani.

Nevedel som sa na ňu pozrieť, nevedel som vysloviť svoje meno. Nevedel som ani to meno. Radšej som rýchlo zoskočil z hojdačky a utekal sa schovať za šmýkačku. Už som sa k hojdačkám ani nepozrel, uháňal som, až ma všade pichalo. Prepletal som nohami čo najsvižnejšie, ale odrazu som letel k zemi. Pristúpil som si rozviazanú šnurovačku a spadol na cestičke pri detskom hrade. V ústach som mal piesok a dlane oškreté. Začul som chlapčenský smiech, ale vypľúvajúc piesok som vstal. Do očí mi vbehli slzy, keď som zbadal svoje zakrvavené koleno.

„Čo je, Rafael? Už nevieš ani chodiť? Nestačí, že nevieš rozprávať?“

Otočil som sa za hlasom. S ďalšími dvoma chlapcami ku mne prichádzal môj úhlavný nepriateľ. Kubo. V škôlke mi robil stále zle, ale učiteľky to nikdy nevideli a ja som nežaloval. Raz som o ňom povedal babke, že má čierne vlasy, oči aj srdce. Babka povedala, že ak mu ho rodičia výchovou neprefarbia, iste ho čerti v pekle vytrieskajú prachárom na koberce. Občas, keď nemôžem zaspať, si to predstavujem.

„Si hluchý? Rafaeeeeeeel!“, kričal.

Moje meno vyslovoval tak posmešne, že som sa pred ním zaň vždy hanbil a túžil som byť Martin alebo Peter. Všetko, len nie Rafael. A Kubo. Otočil som sa, že odídem, keď do mňa zrazu kopol futbalovú loptu.

„Toto si cítil, nemehlo?“, dobiedzal stále.

Lopta ma trafila rovno do rozbitého kolena. Zabolelo to tak, až som zvraštil tvár a z úst mi vyšlo nechcené „au“.

„Ufňukané nemehlo Rafael! Hluchý a nešikovný!“, vykrikoval.

Vtedy som nahnevane otvoril ústa: „Daj mi pokoj, lebo Július si ťa chytí!“

Pobral som sa späť k obchodu a chlapci sa zase smiali. Raz som sa obzrel, či ma náhodou neprenasledujú, ale už si zase kopali loptu.







Postavil som sa trochu ďalej od vchodu, aby ma zase niekto neokrikoval a mrzuto som si olupoval kožičku z poranených rúk. Július do mňa drgol plecom. Na tvári mal previnilý výraz, ale ja som vedel, že nemohol predsa nič urobiť. Usmial som sa naňho práve, keď z obchodu vyšla mama.

„Vystri sa! A aký si ufúľaný, pozri sa, aké máš nohavice! Špinavé a deravé. A čo to máš s rukami, Rafael? Pobil si sa? Čo sa nevieš hrať s deťmi pekne?“

„Spadol som“, zamrmlal som a zahanbene sklopil zrak.

Mama ešte chvíľu pokračovala v ponosovaní, ale nakoniec ma s povzdychom pohladila po vlasoch.

„Mami? Mohol by som na narodeniny dostať dvojča?“

Prekvapene na mňa pozrela. „Ale to predsa nejde, Rafaelko.“

„Tak aspoň staršieho brata.“

„To sa nedá.“, usmiala sa.

Chvíľu som premýšľal. Možno keby som mal mladšieho súrodenca, dokázal by som sa kvôli nemu prekonať. Ochránil by som ho.

Ešte som to teda skúsil: „A mladšieho? Chcel by som súrodenca.“

„Nevymýšľaj, už som ti kúpila Ostrov pokladov!“

Aha, tak kvôli tomuto prekvapeniu som s ňou nesmel do obchodu. Domov sme už dokráčali mlčky a ja som celý čas myslel na to, ako si s Júliusom zahráme Ostrov pokladov. Vyberiem z maminej peňaženky fotku a poprosím babku, aby zozadu napísala Július a Rafael. Budeme na nej obaja. Vložím ju do malej truhličky a dám na koniec plániku ako výhru. Lebo mať súrodenca je poklad. 

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 4

Komentuj

7 komentov k blogu