Cesta z volebnej komisie, cez Devín na Hviezdoslavovo námestie (1/2)

Deň sa chýli ku koncu, slnko pomaly zapadá za rakúske pláne, nohy mám pohodlne vyložené na posteli a hlavou mi ide jedna jediná myšlienka:

MÁM TO VŠETKO ZA SEBOU! ! !

Pod veľmi všeobecným pojmom všetko si môžeme predstaviť dve hlavné akcie uplynulého víkendu. Akcie ktorých som sa či už pre svoju čiastočnú vôľu alebo totálne proti vlastnej vôli musel zúčastniť. Tu je môj malý (veľký) príbeh pre dnešok:

Day 0 - jama levová

Nepamätám si už presne ktorý deň v predchádzajúcom školskom týždni to bol, keď inžinier Filip, pravidelným čitateľom známy skôr pod prezývkou vojak (pre svoju predchádzajúcu kariéru v našich ozbrojených silách a fakt, že sa táto dosť badateľne podpísala na jeho ďalšom vystupovaní...), vstúpil do posluchárne.
Spravil to práve v momente, keď som sa vracal od katedry, kde som sa s prednášajúcou snažil zjednávať o čo možno najjemnejšom riešení priveľkého počtu mojich absencií na jej prednáškach. I napriek môjmu drobnému flirtu s ňou, som po pár minútach odchádzal s povinnosťou zbúchať prezentáciu a následne ju i pred svojimi spolužiakmi predniesť, niekedy budúci týždeň, z nejakej čudnej témy o americkej ekonomike.
Nezačul som teda vojakove prvé slová, no z tých ďalších vyplynulo, že zháňa študentov ochotných reprezentovať školu na nedeľnom národnom behu Devín – Bratislava. To čím ma zaujal boli jeho sľuby o určitých úľavách voči týmto dobrovoľníkom koncom semestra počas skúškového. Naozaj pútavé, no keďže moje životné maximum v behu je 6 km a smrť na jazyku, vedel som, že na 12 km si jednoducho trúfať nemôžem.
K nemu sa ale pridala i naša prednášajúca, ktorá ako naschvál sľubovala odpustky tým čo u nej majú problémy s absenciami. Ešte lákavejšie, no moje racio vyhralo nad mojou pochabosťou.
Vojak teda vzal dvoch dobrovoľníkov a vyšli na chodbu. Prešlo niekoľko málo minút a ja som sa rozhodol ísť na toaletu (zásadná chyba minulého týždňa). Sotva som za sebou zavrel dvere už som mal v ruke hnusnú zelenú šiltovku a ešte hnusnejšie tričko rovnakej farby s obrovským logom našej školy na chrbte.
, , Bežíte v nedeľu za našu školu! “ zvolal vojak a spoza jeho chrbta sa na mňa škerili už traja spolužiaci s rovnakými tričkami v rukách.
, , Nemôžem, “ pokúšal som sa zachovať kľud, veď napokon, naozaj som nemohol, čož som mu aj hneď vysvetlil: , , v sobotu som vo volebnej komisii a domou prídem až o nejakej jednej.“
, , Nevadí, “ mávol rukou vojak a vyzeral naozaj spokojne v zmysle, veď čo je to pre kadeta jedna prebdetá noc, to sa v Iraku deje denne: , , ste mladý človek, to zvládnete...“ A bol koniec debaty. Ktosi mu dal moje meno, priezvisko, telefónne číslo a ja som obdržal základné pokyny k behu.

Je nutno poznamenať, že národnému behu Devín – Bratislava sa snažím vyhnúť už asi päť rokov. Tradične ho totiž beháva môj otec a vždy ma chce na tomto podujatí poraziť. Každoročne si teda hovorím, že dva mesiace pred behom začnem pilne trénovať a konečne to skúsim. Nikdy sa tak nestalo a popravde, nikdy som tak ani nemal v skutočnosti v pláne.
O to horšie pre mňa bol teda fakt, že tento rok ho pobežím a to bez akejkoľvek prípravy. Otec sa samozrejme potešil, beháva túto trať za čas niečo tesne pod hodinu, čo je pre mňa méta nepredstaviteľná.

Day 1 – podpredseda

Noc z piatku na sobotu bola hrozná. Napriek značnej únave z pracovného týždňa som nemohol zaspať. Najprv mi bolo teplo, následne zima a opäť, už definitívne teplo. Keď to konečne začalo vyzerať, že možno aj zaspím, vonku celkom typicky začal hulákať nejaký ožratý kokot. Keď nevrieskal a netrieskal po kontajneroch aspoň hodinu, tak ani sekundu...
Bol som na nervy, naozaj. Stále mi pohľad padal na hodiny kde som odratúval každú jednu minútu, z tých štyroch zvyšných hodín spánku čo mi zostávali. Komisia sa totiž stretáva v miestnosti už 6:30. Využil som napokon len niečo okolo troch hodín na driemoty a precitol do nového dňa.
Práca v okrsku číslo 1 je celkom fajn ak tam niekoho máte so sebou. Pred dvomi týždňami som mal po svojom boku moju milovanú a tak som si mnohé momenty volieb doslova vychutnával. Tentokrát som ale pre chorobu o svoje drobča prišiel a tak to vyzeralo, že budem úplne sám.
Našťastie bolo Peťuliatko, ktoré sa doma depkoval , treba nahradiť a to práve záložným členom komisie – mojim bratom. Práca v miestnosti teda plynula hneď o čosi rýchlejšie i keď stále veľmi pomaly.
I napriek tomu ako monotónna a jednotvárna práca to je, miestami sme sa celkom bavili. Tak teraz ako i pred dvoma týždňami. Navyše sa časom morálka začala divne vykrivovať až do zvrhlostí o ktorých tu pre zachovanie dobrej povesti verejných zamestnancov vypisovať nebudem...


pokračovanie o chvíľu...

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu