Kategória článku je výstižnejšia než samotný nadpis a teda - je to možné?

Dnešný deň sa začal strašne pomaly a úmorne. Neviem ako som sa dostal z postele do kuchyne a už vôbec netuším ako som sa ocitol na zastávke. Keď som si však do uší pustil Coldplay, môj deň hneď nabral nový, hlbší zmysel. V pomurom prítmí autobusu obklopený desiatkami neznámych a dvomi známymi tvárami, kotúľal som sa opäť po víkende späť do školského procesu.
Jediné na čo sa ako tak do školy vždy v tomto nevľúdnom nečase teším, je vyhriata učebňa.
Aké bolo ale moje nemilé prekvapenie, keď po vstupe do budovy sa miesto roztápania začal sneh na mojich ramenách ešte viac zamrazovať. Nepodliehal som ale panike a presunul sa po schodoch do posluchárne na takú rannú dobu pomerne plnej ľudí. Kupodivu (grrr) boli všetci do jedného obalení do búnd a šálov.
Po chvíľke čudovania sa, mi bolo od našich východoslovenských spolužiakov vysvetlené, že ,,paštikári zase nekúria\\\" a všetci čakajú na verdikt z hora o tom, či budeme nútení zotrvať a mrznúť až do konca vyučovania (prednášky na našej škole sú totiž povinné).
Prvá zo štyroch prednášok začala plynúť podľa plánu o 8:30. Prednášajúci sa vyhovoril na nekompetentnosť a začal sa maratón dlhých minút, pričom každou ďalšou mrzli ďalšie a ďalšie centilitre krvi v našich obehoch. Koncom prednášky sa už triasla poľka ľudí v miestnosti, nehovoriac o tom, že dve tretiny boli rozhodnuté odísť domov hneď ako sa toto 90 minútové peklo skončí.
Skončilo a spolu s ním cez 15 minútovú pauzu prišla i správa z hora, že napriek nenormálne nízkej teplote, vyučovanie pokračuje podľa osnov až do poslednej plánovanej prednášky. Podľa predpokladov sa strhla menšia vzbura študentov. Mnohí odišli hneď, iní začali burcovať okolie, presadzujúc myšlienku, že jedine svorným spoločným odchodom všetkých, nám to môže prejsť.
Poznáte to. Skupinky, skupinkovanie, ľudia zmýšľajúci kolektívne a potom tlupy debilkov a sráčov. Obvykle sa zhromažďujú v predných radoch posluchární a tie okupujú počas celého semestra. Sú to jednotlivci bez kolektívneho zmýšľania a nájdu sa praktický v každej väčšej tlupe. Tak je to i u nás.
Celý geniálny plán samozrejme stroskotal práve na nich. Všetci sme vstali, všetci sme sa začali uberať na odchod... všetci okrem šiestich ľudí vpredu. ŠESŤ ĽUDÍ PROTI DEVÄŤDESIATIM!!! A predsa utrpeli úspech. Niektorí z nás totiž vynechali nasledujúce prednášky už minulý týždeň a ďalšie vynechanie si nemohli dovoliť. Medzi tých niektorých samozrejme nepatril nikto z tých šiestich, no ja, spolu z úzkym kruhom okolo seba bohužiaľ áno.
A tak teraz sedím tradične v knižnice so šálom omotaným tuho okolo krku a neviem sa dočkať kedy dopíšem tento blog, aby som si mohol zase nasadiť i rukavice.
Je mi zima a mám nervy. Navyše začínam byť i hladný. Naozaj hrozná kombinácia v mojom prípade. Neviem či tu naozaj vydržím až dokonca, no viem, že tie nervy mi vydržia ešte dlho potom.

 Je to možné?

1 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu