Arugad: Keď sa k drbnutému počasiu, pridajú neschopní cestári - alebo zase raz sú na vine tí istí

Dobre, skúšal som to napísať kľudne a s rozvahou. Systém ma nepustil. Zmazal celé moje dielo. Zúžim teda svoju problematiku do tohto druhého blogu, ktorý keď sa mi zase zmaže, hodím celý počítač von oknom.

Cez víkend som vyrazil do severných okrajov našej malebnej vlasti aby som sa pravdu povediac po dlhom týždni strávenom v sibírskych podmienkach hlavného mesta, povysmieval i ostatným obyvateľom krajiny z ich útrap a mozoľov spôsobených vytrvalým odhrabávaním snehu.
Na moje nepríjemne-príjemné prekvapenie, ale pribúdajúcimi kilometrami ubúdalo snehu a taktiež i zjavných problémov s ním. Sem tam dokonca spoza oblakov vykuklo o slniečko a vykrivilo moju zachmúrenú tvár do úsmevu.

Podvedome som sa teda začal tešiť do svojej metropolitnej domoviny, kde som taktiež očakával slnko, more, ženy... ale nie klamem. Chcel som len svoje drobča a slnko. Lebo od týchto dvoch vecí veľmi veľa závisí. Pričom od toho blbého slnka (áno začínam nadávať, zvyšok textu nebude iný...) závisí aj to čo robím so svojím drobčaťom.
Čím bližšie ale boli fyzicky svetlá môjho milovaného veľkomesta (hovoríme o pomyslených svetlách), tým sa pribúdajúcou tmou a snehovou vánicou, znižovala šanca, že ich naozaj bude vidno i z menšej vzdialenosti než je tá bezprostredná.

Ignorujúc 80ku na diaľnici i fakt, že som dostal pekný minišmyk na jednej z križovatiek, trochu hromžiac nad neodhrnutými vozovkami mesta, som sa predsa len trochu tešil aspoň z faktu, že sneží večer a teda do rána môže byť celé mesto zase v poriadku - lebo veď snáď cestári nie sú takí tupí aby za 12 hodín neodhrnuli niekoľko km ciest.

Aký bol ale ranný šok, keď som sa vytrepal na zastávku a mohol akurát tak mlčky sledovať haldy pribúdajúcej bielej pokrývky, zjavne absolútne nedotknutej od spomínaného včerajšieho večera.
Naozaj ako v rozvojovej krajine sa mohol cítiť dnes každý jeden Bratislavčan a prípadný dochádzajúci. Nikde žiadne odhŕňače, ba čo viac nikde nijaká stopa po ich prípadnej nočnej či rannej, či akejkoľvek jebnutej činnosti.

Kolesá prešmykovali, sneh pribúdal, pri krajoch sa tvorili doslova snehové mantinely, iba ľudia boli akýsi kľudný. Na jednej strane potešujúce, že národ už nieje tak impulívny pri podobných situáciach a posádka autobusu nejde križovať šoféra meškajúceho autobusu. No na strane druhej - to sme naozaj na tom už tak zle, že sme si na tieto NEslužby nášho magistrátu zvykli? Aby za celú dlhú noc nevedeli odhrabať sneh z ciest? Aby celá Bratislava prišla neskoro do práce, školy, kamkoľvek kam cestovala?

Ja so svojími 1:45 min strávenými na cestách som bol ešte jedným z tých rýchlejších (pri bežnom čase 45 min, je to viac než irónia). Čo ale tí chudáci, čo vstávali o šiestej, cestovali tri, tri a pol hodiny a výsledkom je že prvú prednášku aj tak nestihli a majú teda neúčasť? Poviem otvorene - jeblo by ma.
Inak som rád, že nechodím ráno autom, lebo trpezlivosť by som na to asi fakt nemal. Za jedno nájsť tú svoju bielu kopu pred domom a odhrabať ju a za druhé, trafiť s ňou po bielo bielej krajine do školy... no to nie.

Záverom ďakujem všetkým kompetentným za super hyper skvelý a inšpiratívny štart do nového týždňa. Keď som prednedávnom nadával na počasie, myslel som si, že to už horšie byť nemôže. To som ale ešte netušil, ako to môže dopadnúť keď zlyhá i ľudský faktor... doskakavenia.

P.s. - R.I.P. do Bánoviec, Polomky...

Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

Keď sa k drbnutému počasiu, pridajú neschopní cestári - alebo zase raz sú na vine tí istí

Komenty k blogu

Horúce!