Spomínam si na svoju prvú sezónu, kedy bol Slovan jesenný majster a všetko nasvedčovalo tomu, že získa i celkový ligový primát. Veľmi rýchlo sa do mňa vštiepila belasá hrdosť a klub s bohatou históriou a najväčšou tradíciou u nás sa mi vryl do srdca zlatým písmom. Tú sezónu Slovan i napriek tomu ako vysoko spočiatku siahal, ukončil na treťom mieste a navyše s prehratým finále Slovenského pohára. V radoch fanúšikov nastalo obrovské sklamanie a v samotnom klube sa pomaly ale isto všetko začalo nakláňať k zrádnym hlbočinám krachu a hanby...
V ďalšom roku sme v malej partii šestnásť a pätnásťročných začali pravidelne navštevovať Tehelné pole. Boli sme vlasatí, škaredí a väčšina z nás i hlúpi. Bola to akási symbolika toho v čom sa Slovan nachádzal a do čoho padal. Keď sa na to pozriem retrospektívne a pozriem na nás vtedy a teraz, na klub vtedy a teraz, musím povedať, že sa veľa zmenilo k lepšiemu...
Traja, niekedy štyria chlapci a jedno dievča na tribúne DS, väčšinou bližšie k novej tribúne. Prichádzali atraktívne i menej atraktívne zápasy a my sme sa stávali súčasťou bohatej histórie klubu z Tehelného poľa. Slovan upadal stále viac a viac a my sme si vtedy ešte možno málo uvedomovali čo mu hrozí a čo má prísť.
Prišli zápasy, ktoré nás mnohému naučili. Hrala u nás Trnava, zápas absolútne podcenený a nezabezpečený políciou. Prvá skúška ohňom a prvý kontakt so slovíčkom Hooligans. Prvýkrát som mal strach o dievča, ktoré dnes pevne stojí po mojom boku a slovami len sotva dokážem vyjadriť čo by jej strata pre mňa znamenala. Práve na základe tejto udalosti, na základe bitky dvoch skupín a priameho ohrozenia našich zdraví, vyplynula v nasledujúcich rokoch moja zásada, nebrávať dievčatá na futbal...
Zápasy s Trnavským Spartakom boli v tejto sezóne osudové tak pre nás ako aj pre celý klub. Práve v odvete na štadióne Antona Malatinského sa totiž po obrovských krivdách (vylúčenie brankára, keď už slovan nemohol striedať a nariadená penalta za vzájomnú potyčku v posledných minútach zápasu) definitívne rozhodlo, že Slovan bude tento rok bojovať o záchranu. Pamätám si dokonca úplne presne malé futbalové ihrisko neďaleko Poltára, kde sme spolu s bratom a otcom vtedy hrali futbal v objatí krásnej prírody a počúvali tento zápas cez otvorené dvere nášho starého auta zaparkovaného obďaleč. Podľa toho ako som sa vtedy zlostil si datujem, že už som bol mysľou belasý fanatik...
A prišiel zlomový bod. Zápas v Púchove mal byť vyvrcholením bojov o záchranu. V priamom súboji sa stretol náš belasý klub s domácimi, ktorí taktiež balansovali na hrane (dva roky na to vypadli do druhej ligy). Náš prvý výjazd. Vybrali sme sa v štvorčlennej skupinke, absolútne neskúsení no lační po zážitkoch. Možno sme sa chvíľu aj cítili ako drsní chuligáni, no s časovým odstupom musím priznať, že takmer celú tú dobu som sa o nás bál.
Slovan vypadol z ligy po remíze v Púchove a my sme boli pritom. Zo všetkých strán padali slzy a doslova hŕstka belasých s nami na čele vedela, že teraz to naozaj začne byť ťažké. Ako napísal denník šport – Vlajková loď slovenského futbalu sa potápa...
Snáď jediným pozitívom z toho dňa i keď pre nás, mladých celkom veľkých, bola fotka v novinách, kde ocenili našu prítomnosť na tomto smutnom zápase.
» www.birdz.sk/webka/arugad/fo...
Liga sa skončila a Slovan spadol do útrob druhej ligy. Nastali ťažké časy, kedy sa malo ukázať kto z belasých fanúšikov je charakter a kto je žhavý len po úspechu. Karty zamiešal rodiaci sa , , zázrak z pravého brehu Dunaja“, Artmedia Petržalka. Mnohí vymenili belasé farby za čierno-biele a poobsadzovali stoličky na zelenom štadióne v Petržalke. Naša partia sa rozpadla už dávno predtým ako sme vôbec mohli preukázať svoju vernosť a tak som zostal len ja s mojim bratom.
Podobne ako všetci ostatní i my sme si kontakt s prvoligovým futbalom udržiavali prostredníctvom návštev štadióna Artkomédie, no ako jedni z mála, zostali sme verný predovšetkým belasým farbám, ktoré ešte vždy zdobili našu detskú izbu.
Slovan cestoval po rôznych vieskach a plnil štadióny farmármi, dobytkármi, ožranmi či bežnými malomešťanmi a dedinčanmi v kútoch ako sú Lipany, Báč, Ličartovce... no zavítal i do Prešova či Nitry.
Práve Nitra v prvom roku nášho topenia sa v nižšej súťaži postúpila do prvej ligy. V zápase, ktorý sa hral u nás sme sa dostali do ďalšieho priame kontaktu s hool´s scénou, keď opäť raz polícia všetko nechala na náhodu a obrovská bitka sa strhla priamo na štadióne za starou tribúnou. Samozrejme, že i vtedy sme to šli odvážne skúmať a opäť sme na to takmer doplatili...
Prišiel druhý rok v druhej lige a v Slovane sa začalo blýskať na lepšie časy. Začalo sa silnejšie hovoriť o návrate medzi elitu a pribudlo i pár navrátilcov na belasých tribúnach. Pamätám sa ako sme sa s bratom pri hľadení na oslavy titulov v Žiline či Petržalke smutne rozprávali o tom, či túto radosť niekedy zažijeme i my. Viem, že som sa tajne modlil k neexistujúcim bohom, aby mi to bolo dopriate aspoň do štyridsiatky. Len ten neexistujúci vie ako ťažko to vtedy muselo s Bratislavským Slovanom vyzerať, keď ma zvieral takýto pesimizmus.
Prišlo ďalšie množstvo neatraktívnych duelov s kadejakými kopanicami no boli i také kde Slovan a jeho navrátilé tvrdé jadro ukázali svoju silu. Príkladom sú Košice, doma i vonku, kde belasí ako fanúškovia, tak hráči ba aj chuligáni nahlas ohlásili svoj blížiaci sa návrat tam kam patria. V domácom zápase s Košicami, kde po tretíkrát prichádzame do kontaktu s futbalovým násilím po dlhých mesiacoch konečne belasá farba dostáva na svojom lesku.
Prichádza zápas v Podbrezovej, kde Slovan môže definitívne rozhodnúť o svojom postupe do najvyššej súťaže a i napriek tomu, že prehráva, na základe výsledkov z iných štadiónov postupuje.
Okrem iného sa na tomto zápase oslavovalo počas celých 90. minút. Bola odpálená riadna dávka pyrotechniky a v závere sa strhla i solídna potyčka s miestnou políciou. To sme už ale radšej utiekli do bezpečia, predsa len v takýchto ritiach sa policajti celý rok tešia ako si jedného dňa udrú do slovanistu...
Slovan teda postúpil a stabilizoval svoje základy. Jeho značka opäť naberala na kvalite a v najbližších rokoch sa mal opäť vrátiť na výslnie...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petka9
18. 5.mája 2009 14:20
dojímavé... pri čítaní som skutočne mala slzy na krajíčku.. ale teraz príde tá veselšia časť príbehu však...?
2
jak som si to čítal, tak ma opäť chytil nerv za tú nespravodlivosť, aká sa odohrala v trnave, to je jeden z dvoch zápasov, ktoré mám stále uložené v pamäti, konkrétne v priečinku "skurvene nespravodlivé", ten druhý je predaný zápas artmedie, keď doma hrala s trnavou..výsmech a hanba celému slovenskému futbalu, že sa tieto dva momenty vôbec udiali..
Napíš svoj komentár