O chvíľu príde ďalší, presne tak ako prišli tie pred ním. A ja ho nechám ísť, presne ako tie čo som nechal ísť pred ním.
Nastúpiť, spraviť tie dva kroky po schodoch hore do tej rachotiacej kopy šrotu totiž znamená oveľa viac ako sa inému cestujúcemu zdá. Ak nastúpim, dve čo sa zavrú definitívne odkroja tú tenkú ústupovú cestičku späť do jej náručia. Toho čo tak vychladlo, láska z neho vyprchala kamsi do lesa pochybností a zakliesnená v lianách nedôvery, nedokáže vdýchnuť kyslík do tlejúcej pahreby.
Padla kvapka. Padla druhá, priamo na tvár a zliala sa do tenkého pásika bolesti so slanou slzou. Prichádzajúci dážď spravili ten nevysloviteľný žiaľ neviditeľným pre okoloidúcich.
Intervaly medzi autobusmi sa zväčšovali a zväčšovali až napokon úplne zmĺkli. Tichý prúd dažďovej vody vytekajúcej z blízkeho odkvapu ma obostúpil a odrezal od okolitého sveta. Dvojica skrčená pod zlomeným dáždnikom utekala plece pri pleci po chodníku naproti. Utekali domov, do tepla, kde však plecia od seba isto neodlepia. V dobrom aj zlom... bodlo ma kdesi v hrudníku a oči znovu zaštípali. Vždy som sa hanbil za slzy a nikdy som si nemyslel, že budem tak zúfalo potrebovať niekoho kto by si ich preboha všimol a spravil niečo. Čokoľvek. Hocičo!
Spoza zákruty sa vynorili dva kužely svetla a posledný, nočný autobus sa kĺzal upršanou ulicou. Nikto nič nespraví. Teraz to už viem. Nespraví to ona a nespravím to ani ja. Ani ten šofér nezastaví. Nespraví to lebo mu nedám znamenie.
Naše pohľady sa na sekundu stretli a je isté, že jeho noha stláča plyn.
Ona už nepríde. A ja sa už nevrátim. Tentokrát už nie.
Srdce puklo. Celkom iste áno. Puklo a vylialo horľavý žiaľ do celého tela a všetkými smermi. Obrovská bolesť. Toto už slzy neodplavia.
Tri rýchle kroky a ostrov na potôčiku sa zalial. Trúbenie, škripot bŕzd a praskanie kostí, jediné východisko bezvýchodiskovej situácie bolo dokonané...
Je tma. Taká tá červená tma, ktorá znamená ostré svetlo tam vonku. Môj dych sa strieda s tichým pípaním nemocničných prístrojov a ja sa bojím otvoriť oči. Nechcem ich otvoriť.
Necítim si nohy. Neviem či mám ruky. A tá bolesť. Nie. Fyzická nie. Ale zvnútra, spaľuje moje vnútro na prach zvnútra. Iba jedna vec dokáže zahasiť ten plameň bolesti ktorý som vtedy večer na opustenej zastávke zapálil. Ak by moja dlaň, hoc neviem či nejakú mám bola v jej dlaniach. Nemusí ma ani milovať, len keby tu bola, keby na mňa hľadela a existovala na malý moment zase len pre mňa.
Prudko otváram oči a chvíľu im trvá kým si zvyknú na štipľavý deň bielej izby plnej prázdnoty. Áno prázdnoty. Totálnej a úplnej. Nehybné dlane opustene a skleslo ležia pri tele a nikto im nevtíska súcitné pohľadnie.
Iba chromý hlupák a kopa prístrojov kričiacich všade vôkol svoje neomylné diagnózy.
A ona niekde tam ďaleko na slnkom zaliatej lúke, rozmýšľa že sa vráti, že pôjde k nemu domov a odpustia si.
A netuší, že on je mŕtvy hoc jeho telo ešte živorí na nemocničnom lôžku. Jej slzy plné nádeje spočinú jeho telo až v truhle a to už bude žiaľ neskoro.
Nebude žiadna druhá šanca, nepríde žiadne múdrejšie ráno.
Nasledovať budú len osamotené prechádzky do Slávičieho údolia.
Pre hlúposť dvoch ľudí, dve srdcia musia puknúť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár