Kráčal po chodníku a z času na čas sa zrazil s nejakým náhodným chodcom, ani čo by si to uvedomil. Opustil múry mesta a ocitol sa na jeho periférii. Chcel si zavolať taxík, no nemal ani cent. Mobil síce mal, no nemal chuť volať nikomu zo svojich primitívnych kamarátov. Vôbec mu nebudú chýbať. Ani oni, ani ich čudný humor, ktorému donedávna sám holdoval, ani ich životný štýl, ktorému mnohých z nich sám naučil...
Práve uvažoval, že si stopne nejaké auto, keď vedľa neho znenazdajky zabrzdil čierny starý ford.
,,Nastúp si,“ ozvalo sa zvnútra, kde okrem nepríjemne známeho hlasu znela i pokojná filharmonická hudba. George neváhal a nasadol na miesto spolujazdca. Ani ho veľmi neprekvapilo, že za volantom sedí muž v čiernej maske, ktorý mu len pár hodín dozadu podstrčil jed, ktorý ho teraz minútu po minúte posúval bližšie a bližšie do hrobu.
,,Kam?“ spýtal sa muž pokojným tónom, úplne odlišným od toho akým hovoril s Georgom dnes v noci.
,,Chcem vidieť západ slnka, iba toľko...,“ prehovoril muž odsúdený na smrť a šofér prikývol. Motor zahučal a auto vyrazilo. Opustilo špinavé predmestie i upravené predmestské domčeky. Zabočilo doprava, smerom k horám týčiacim sa v ďiaľke.
,,Si veľký hlupák George, väčší než som sám predpokladal,“ ozval sa opäť neznámy vrah a stočil volant aby sa vyhol mačke bežiacej cez cestu, ,,prečo si sa ožral? Nechápeš, že takto si si len priťažil? Priblížil vlastný koniec?“
,,Bol som strašne zúfalý, nedalo sa inak... aj tak je to už jedno...“
,,Nikdy nič nie je jedno,“ podráždene zareagoval zamaskovaný a pokračoval: ,,nemohol si predsa čakať, že ťa tvoje okolie prijme po tom čo si im roky spôsoboval,“ dokončil a pozrel na spolujazdca. Ten teraz mlčal a hľadel si na špičky topánok.
,,Naozaj si si to myslel?“ správne si jeho mlčanie vysvetlil neznámy a pohŕdavo sa zasmial: ,,naozaj nízka dávka sebakritiky.“
George sa rozhodol nepripúšťať si fakt, že každá ďalšia hodina môže byť jeho poslednou a tak si vychutnával výhľad z malého okienka. Krajina za oknom sa mihala a bola čoraz divokejšia. Stromy a kríky tu rástli veľmi nahusto, okvetie lemovalo celú cestu, postupne sa stále viac prelievajúcu do horskej. Netrvalo dlho a auto zastavilo na nejakom malom štrkovom parkovisku. Vnútri zostalo ticho. George vedel, že tento muž je zrejme posledný živý človek ktorého stretne. Chcel by nechať nejaký odkaz, nejaké posolstvo či čo, proste využiť tú možnosť.
,,Povedz prosím ťa mojim rodičom a...,“ začal.
,,Nie som odkazová služba,“ prerušil ho neznámy chladne.
,,Zabil si ma, tak snáď pre mňa môžeš splniť aspoň posledné želanie,“ pokračoval George zúfalo a zdalo sa, že svojho vraha prinútil k uvažovaniu.
,,Nie,“ ozval sa ten napokon, ,,napíš list, keď veľmi chceš, ale teraz už choď,“ dopovedal, vytiahol z malej odkladacej priehradky pero a papier a dal ich mužovi vedľa. Potom mu otvoril dvere a počkal kým vystúpi.
George zostal stáť na parkovisku a naposledy sa zahľadel do zahalenej tváre muža, ktorý sa rozhodol zniesť ho z tohto sveta. Možno by mu mal vynadať, možno by ho mal zmlátiť ako hada, alebo mu aspoň rozbiť auto... pravdou však bolo, že jeho pocit viny bol silnejší než zlosť na svojho vraha. Na chvíľu sa mu zazdalo, že ho dotyčný ľutuje očami, no takmer vzápätí kolesá zahrabali v štrku a auto definitívne zmizlo...
Išiel prakticky inštinktívne. Tam kde tušil slnko, nasmeroval svojej kroky. Vzduch bol svieži a čistý ako nikde. Vtáčiky dospievavali svoje denné serenády a pomaly sa usádzali v horných vetvičkách vysokých štíhlych ihličnanov. Ovzduším sa niesla ich vôňa, znásobená podvečerným vánkom. Odhrnul dlaňou dve prekrižujúce sa vetvy a šokovane zostal stáť.
Ocitol sa na prudkom svahu, zvažujúcom sa kamsi dole k neskrotne sa krútiacemu toku rieky. Nohami sa vnoril do mäkkého koberca zo sviežo zelenej trávy, posiatej tisíckami sladko voňajúcich kvetov. Krajina navôkol spomalene odkrajovala z času blížiaceho sa do západu slnka. Dlhé pásy lesov sa tiahli od trblietavej hladiny rieky, širokým slobodným priestorom až k vrcholkom hôr na druhom konci nížiny. Niekde tam sa teraz obloha menila na ružovkastú a slnko sa svojimi lúčmi pomaly ale isto zachytávalo ostrých končiarov.
George sa zvalil do trávy, len to tak žuchlo. Keby vedel, že na svete existuje takáto krása, taká súhra človeka a prírody, taká symfónia oddychu... keby len nebol taký hlúpy... keby len nebol taký sebec... nemusel by tu teraz ležať sám a zúfať. Nemusel by byť sám na svojom pohrebe i keď prekrásnom, no strašne smutnom a beznádejnom.
Chcelo sa mu spať, no nechcel zatvoriť oči. Kým ho zaplaví tma, chce si vychutnať čo možno najviac z toho čo mu príroda ponúkla. Srdce plakalo tak hlasno, až mal dojem, že sa mu samo vyrve z hrude. Hlava ho bolela a oči štípali. Chcel ale odísť ako hrdina, bez sĺz, bez vzlykov... aspoň tu, vo svojej poslednej chvíli, keď už mu nezostal nikto, zachová si hrdosť...
Zrazu sa ale za jeho chrbtom ozval dupot a skôr ako sa stihol spamätať z preľaknutia z divej zvery, niečo veľké sa naňho hodilo a na krku zacítil zovretie. Chvíľu sa dusil a nevidel nič len bledomodrú oblohu. Spoza chrbta počul ďalší a ďalší dupot. Konečne sa mu podarilo vyslobodiť si hlavu a jeho oči sa ocitli priamo oproti tmavým očiam jeho najmilovanejšej – Ivy.
V absolútnom šoku hľadel do jej uplakanej tváre a prehmatával jej trasúce sa prsty, ktorými ho silno objímala. Aké bolo ale jeho prekvapenie, keď okrem tých nahmatal i ďalšie. Matka kľačala hneď vedľa svojej nevesty a hladila umierajúceho syna po vlasoch. Na tvári sa jej zračil výraz absolútneho zúfalstva, no bolo vidieť ako strašne sa ho snaží potlačiť do seba.
,,Chvalabohu,“ ozvalo sa vedľa neho a ktosi mu silno zovrel rameno. Lucas. Brat ktorého týral, ničil, urážal, zhadzoval... ,,tu je, ocko.“
Všetci otočili hlavy dozadu a upreli zrak na Georgeovho otca bežiaceho k ostatným. Zastal pred svojim starším synom a zahľadel sa mu do tváre. Na chvíľu zostalo ticho, no zrazu sa vrhol do hlúčiku a pridal k ostatným tuho objímajúcim ležiaceho chlapca.
George bol zmätený. Nevedel či nemá halucinácie. Nechápal ako je to možné a tak ani neprotirečil, keď mu to Lucas začal všetko rýchlo vysvetlovaťl.
Vysvitlo, že rodičov odhadol veľmi zle. Hneď ako odišiel, vybrali sa za ním a hľadali ho po celom meste. Iva, hoci predpokladal, že odišla z bytu, len stála za dverami svojej izby tak, že ju nemohol vidieť a vypočula si celé jeho úprimné vyznanie. No a Lucas. Napriek tomu, že za svoj život mal najmenej dôvodov, aby mu záležalo na staršom bratovi, potom ako od neho dostal všetku jeho hotovosť začal zisťovať o čo ide. Zavolal rodičom, Ive, potom i do nemocnice a všetko bolo jasné. V spolupráci s políciou ho na základe mobilného telefónu lokalizovali a tak sú tu...
Keď dopovedal, pozrel na svojho staršieho brata pohľadom tak odlišný od toho, ktorý mu venoval dve hodiny dozadu, až mal na chvíľu dojem, že sa medzi nimi nikdy nič nestalo. George videl ako naňho všetci hľadia a vedel, že sa od neho čaká, že niečo povie. Toto je zrejme čas na ten odkaz, ktorý tu chcel nechať... Chcel povedať niečo múdre, z čoho sa všetci strašne poučia do života, no hlavu mal preplnenú myšlienkami.
Oni prišli... vyhľadali ma, po tom všetkom čo som im spôsobil. Moji rodičia, ktorým som vykričal, že ich už nikdy nechcem vidieť, brat ktorému som zámerne zničil život, Iva... tá čo nemala vôbec nijaký dôvod prísť za mnou. Títo ľudia, tí pred ktorých uprednostnil svojich hlúpych kamarátov... boli to najlepší ľudia na svete a on to nikdy nevedel. Nikdy to nezistil, bol taký hlúpy. Oni sú tí s ktorými mal teraz žiť a nie pred ich očami umierať.
Nadýchol sa, že im povie slová nevýslovnej vďaky a úcty, ktorú im nikdy doteraz nedal, no slzy z jeho očí vyhŕkli skôr ako ich stihol zastaviť a ticho večera prerušil dlhý vzlyk neporaziteľného muža. Ležal tu a plakal ako malé dieťa, opovrhoval za to sám sebou a keby to nebolo také očividné, dúfal by, že si to nikto nevšimol. Prestal sa ovládať...
,,Prepáčte mi!“ kričal a zadúšal sa plačom, ,,je mi to tak ľúto, mám vás strašne rád, strašne moc,“ slzy mu zahalili zrak, ,,prosím neopúšťajte ma,“ dodal tak zúfalo, že reakcia bola okamžitá.
Iva sa mu hodila okolo krku a zúrivo hladila jeho chrbát, pričom bolo nad slnko jasnejšie, že sama plače tiež. Zboku sa k nemu vrhla mama, bozkávala mu tvár a rukami hladila vlasy. Druhého ramena sa chopil Lucas a silno chlácholivo mu ho stisol. Počul ako mu otec hovorí slová útechy a odpustenia a nič viac na svete nepotreboval...
Tak veľmi ho to bolelo. Tak strašne si uvedomoval, že si týchto ľudí po svojom boku nezaslúži. Nemohol prestať plakať. Krajina naokolo zažiarila a zapadajúce slnko osvietilo celú smutnú scénku. Ako jedno telo vyzerali všetci celý život Georgeom ohrdnutý priatelia, keď zvierali jeho umierajúce telo v silnom objatí...
Keď sa konečne ukľudnil, polovica červenej gule už bola za horizontom. Pomedzi hlavy svojich milovaných sa mu naskytol pohľad na krajinu vnorenú do červeno-oranžového súkna. Vánok priniesol do ich nosov ďalšiu vlnu vône jedlí a borovíc. Všetci sa rozhodli tváriť, že sa nič nedeje no každý vo svojom vnútri potichu bojoval. Najradšej by kričali a prosili k nebesiam no uvedomovali si, že toto sú posledné chvíle... a tie nesmú byť také.
Lucas sa rozhovoril o problémoch v práci a mama sa s hranou veselosťou smiala na jeho vtipných príhodách. Iva s láskou nežne hladila Georgeove rameno a občas mu vtisla vlhký bozk na líce. Otec sedel vedľa a s nečitateľným výrazom na tvári počúval Lucasa. Z času na čas sa otočil k Georgeovi a so záhadným úsmevom naňho žmurkol.
Slnko zapadlo a Lucas doniesol odkiaľsi deky. Všetci sa pod ne schovali a zraky upreli k hviezdnatým nebesiam. Obloha temnela a svetlo zostalo už len na horizonte. Stále viac hviezd pribúdalo na čiernom plátne nad nimi. George zavrel oči a vykĺzli mu z nich posledné dve slzy. Cítil krásne teplo na svojich ramenách i hrudi, a čo bolo najdôležitejšie... i v srdci. Cítil, že pomaly zaspáva a tešil sa z toho ako to všetko krásne dopadlo. Dosť bolo čiernych včerajškov, zajtra vstane a začne odznova... s týmito ľuďmi, ktorí sú teraz okolo neho. Telo mu ochablo a ústa sa pootvorili.
Slnko zapadlo. Už dávno. Bolo nenávratne preč. Krvou zalialo oblohu a rozosmútilo krajinu. Umrelo a čierna plachta zahalila oblohu. Tisíce žiariacich sviec sa na nej zapálilo na pamiatku a nemú výstrahu. Ako varovanie pre tých, čo svojím životom mrhajú a necenia si skutočných priateľov. Skončil sa deň a nastala noc. Chladná a smutná...
,,Prečo až smrť či iná skaza donúti nesmrteľných uvedomiť si svoju smrteľnosť?“ spýtal sa muž v tmavom plášti a strhol si čiernu masku z tváre.
,,Pretože človek je najnevďačnejší tvor pod slnkom,“ odpovedal mu mesiac a skryl sa za veľký mrak...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Fuha kurva dobre napisane - popisane a ta pointa na konci...to ma dostalo , ale nepochopil som tomu petinmu happyendu, ved zomrel ne? ci opat si stojim na kabli?
3
@keco no nezomrel sám, ale v kruhu svojich najmilovanejších, ktorí sa mu neotočili chrbtom.. a aj keď to bola smrť, nebola taká zlá ako som od Ondra čakala
4
Aj ja som ostal prekvapeny, dalsia saga bude smrtelna pre vsetkych urcite ondro si to tam vynahradi :d
Napíš svoj komentár
ozaj som neprodpokladala takýto noo dajme tomu že happyend, ale bolo to skvelé, vygradované a poučné