Naštartoval auto a už o malú chvíľu sa hnal výpadovkou von z mesta. Tmavá noc mu robila spoločníka a on mohol len dúfať, že budú jeho rodičia o takomto čase ešte hore.
Napriek tomu, že túto trasu už pár rokov neabsolvoval, vedel presne kadiaľ ísť. Netrvalo teda dlho a zaškrípal brzdami pod mramorovými schodíkmi vedúcimi na verandu pekného starého sídla.
Videl ako sa záclonka na jednom z okien poodostrela a bolo mu jasné, že jeho mama, ktorá má prehľad vždy o všetkom, už vie i o jeho príchode.
Nebolo teda nijakým prekvapením, že dvojkrídlové dvere do domu boli už o pár sekúnd otvorené dokorán a uprostred stála nízka príjemne vyzerajúca pani domu v starých pohodlných šatách. S hlavou mierne naklonenou na bok hľadela na svojho syna očami plnými sĺz radosti a lásky.
,,George,“ zašepkala a chytila synovu tvár do dlaní: ,,ty si sa nám vrátil.“ Veľká studená kvapka vykĺzla z jej oka a pohladila vráskavú tvár. Muž stojaci oproti svojej matke len sotva dokázal zakrývať hanbu, ktorá ním lomcovala zo strany na stranu.
Z tváre jeho matky, pred piatimi rokmi ešte tak hladkej a mladíckej, sa dali čítať všetky tie roky čo o ňu syn nezavadil ani jedným listom, či telefonátom. Žiadnou správou o svojej existencii, skrátka ničím.
Vtiahla ho dnu do príjemne chladnej obývačky a usadila do veľkej fotelky. Vzápätí si sadla do kresla oproti nemu, hlavu opäť naklonila tak zvláštne do boku a mlčky trasúc perami hľadela uprene do jeho tváre. Spaľujúci pohľad plný dojatia no bez jedinej výčitky. Taká bola jeho matka. Nevedno ako dlho tak sedeli, napriek tomu, že nemal veľa času nazvyš, vedel, že tu so svojou matkou, ku ktorej teraz cítil toľko citu ako nikdy predtým, tu pri jej starostlivých rukách, ktoré toľkokrát chlácholivo hladili jeho tvár, tu v jej náručí by umrel celkom pokojne a odovzdane... stačilo by ak by mu odpustila. Ak by sa naňho len usmiala...
,,Čo tu chceš?“ ozval sa hrubý hlas spoza jeho chrbta a obaja sa pozreli tým smerom.
,,Otec, ja...“ začal George a vstal.
,,Nie!“ prerušil ho starý pán domu do tváre toľko totožný s mužom vedľa fotelky: ,,už si nás dosť natrápil, pourážal. Vieš koľko nocí tvoja matka preplakala, kvôli svojmu nepodarenému synovi?“
George cítil ako mu horúčava stúpa do hlavy. Bál sa otočiť k svojej matke, k jedinej milovanej osobe, ktorej snáď ešte na ňom záleží.
,,V tomto dome, už pre teba viac nie je miesto!“
,,Otec, ja,“ začal znovu syn a zahľadel sa do tváre muža pred sebou: ,,ja umieram,“ dokončil.
Nastalo ticho, prerušované iba žblnkotaním fontánky v záhrade.
,,Aj ja,“ povedal starší z dvojice a pohŕdavo sa zahľadel na svojho potomka: ,,už šesťdesiat rokov, pričom posledných päť oveľa intenzívnejšie,“ dokončil i on a zároveň stopol svoju ženu, ktorá chcela niečo so slzami prúdom stekajúcimi po lícach, povedať.
,,A teraz choď,“ takmer šepotom pokynul otec k vchodovým dverám a ustúpil synovi z cesty. George vedel, že svojich rodičov už nikdy neuvidí a vedel, že si za to môže sám. Vrhol sa okolo krku svojej matky a tuho ju objal. Urobil to prvýkrát v živote. Doteraz sa také niečo vždy hanbil spraviť, je predsa chlap... Keď ju pustil, hlasno plačúc sa zviezla do kresla a dlaňami si prikrývala tvár.
,,Prepáč mi otec, všetko mi prepáč,“ vyslovil pokorne k svojmu otcovi slová, ktoré taktiež doteraz nikdy z úst nevypustil a naveky odišiel z rodného domu.
Chcel by aby naňho zakričali, aby ho zavolali späť. Povedali mu, že mu odpúšťajú. Privinuli si ho medzi seba a on by sa možno rozvzlykal ako malý chlapec. Vedel, že mu odpustia, určite mu už zajtra budú volať, aby sa vrátil. Isto im odľahne. No preňho už bude neskoro... príliš neskoro. Zradil ich lásku pred rokmi a nedokáže to napraviť za pol hodinu.
Nevedel kam ísť. Čo robiť. K rodičom sa vrátiť nemôže, v nemocnici mu nepomôžu... Iva. Srdce sa mu prudko rozbúchalo a hneď vedel kam budú smerovať jedny z jeho posledných krokov.
Napriek tomu, že sa už pár rokov sám pre seba vytešoval, že nijaké srdce nemá, práve to, pred dvomi rokmi zahorelo láskou k jednej dievčine. Ona je tá s ktorou strávi posledné okamihy svojho života. Ona ho pochopí, pritúli, poláska a snáď s ním bude až dokonca.
V tichu tmavej noci teda opäť zavrčal motor a auto vyrazilo po cestičke preč. Zanechal za sebou postarší pár postávajúci v jednom z okien a spolu sa tešiaci so skutočnosti, že ich syn napokon predsa len prišiel k rozumu. Otec možno práve hovoril matke, ako mu zajtra zavolá a dohodne s ním malú prechádzku na koňoch. Ako si spravia piknik pri jazere a ako za starých čias ulovia pár šťavnatých rýb, ktoré potom ona doma pripraví a pri rodinných fotkách ich spolu zjedia... Keby len vedeli... keby len boli tušili...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
petka9
20. 2.febuára 2009 14:41
smutné to je
2
...a ako ťa poznám ty pesimista, stavím sa že ani Iva ho neprijme..
3
Keby len to...ale speedy mohol by si nieco vynimocne spravit nie ako happyend, ale nech to neskonci proste jeho smrtou
4
Už som si povedala že ťa čítať nebudem lebo skoro vždy sa rozplačem, ale jednoducho to nejde, aby som nečítala podla mňa najlepšieho mladého pána spisovateľa.
Napíš svoj komentár