Muž natiahnutý krížom cez veľkú baldachýnovú posteľ uprostred postele, mohol mať asi tridsať rokov, hlasno zachrápal a strhol sa zo spánku. Chvíľu akoby si nevedel spomenúť ako sa tu ocitol no vzápätí, keď sa lepšie zahľadel na stolík s množstvom fliaš od alkoholu a kôpkou bieleho prášku, ktorý si už nestihol večer celý šňupnúť.
Pousmial sa, keď si spomenul na žúr z ktorého sa len pred chvíľkou vrátil. Už o jedenástej bol doma, lebo celé stretnutie zbohatlíkov mesta rozbila polícia pre podozrenie z drogovej činnosti. Musel sa smiať, keď sa mu v hlave zjavila tvár tučného poliša, vyhrážajúceho sa jemu a jeho kamarátom, že raz niečo na nich isto nájdu, napriek tomu, že dnes sa z toho zase raz vymotali...
,,Začalo sa tvojich posledných dvadsaťštyri hodín života,“ zaznelo odkiaľsi od balkóna.
Muž na posteli sa strhol a rukou tresol po stolíku, kde zvyčajne býva položená jeho strelná zbraň. Nijaká tam ale nebola.
,,Nenamáhaj sa George Santos, už dlhšie ťa sledujem. Viem presne čo si kam odkladáš,“ ozval sa opäť hlas a spoza záclony sa ako duch vynorila tmavá postava zahalená v tajomnom plášti a čiernej maske s dvomi zúženými štrbinkami z ktorých hľadeli dve lesklé šialené oči.
,,K-kto ste? Ako ste sa sem dostali?“ triasol sa George a perinu si vytiahol až po bradu.
,,Stále tie isté otázky,“ naoko si vzdychol neznámy a prešiel k malej skrinke pri stene, na ktorú sa následne vyšvihol: ,,ale máš právo vedieť prečo zomrieš.“
Pri posledných slovách si nahlas odkašľal aby tým prehlušil zdesený výkrik muža pod sebou.
,,Máš presne štyridsaťosem hodín života, no stavím sa, že iba dvadsaťštyri na to aby si sa s ním rozlúčil,“ tajomne zašepkal muž v maske a zahľadel sa do tváre svojej obete.
,,Nechápem to. O čo tu ide? To je vtip?“
,,Nie nie,“ pokrútil hlavou neznámy a skĺzol sa zo skrinky: ,,vidíš tamto?“ ukázal na biely prášok na stolíku a George prikývol, ,,tak to nie je to čo si si myslel, že to je, keď si to pred spaním spokojne vstrebával cez nos. V skutočnosti je to jed. Silný jed. Vo veľkom množstve účinkuje okamžite, no v množstve aké som ti podstrčil a aké si do seba dostal, ti zostáva 48 hodín života.“
Chvíľu bolo ticho. George tuho rozmýšľal. Celá táto situácia mu prišla len ako zlý žart niektorého z jeho hlúpych kamarátov. Muž zahalený v maske zrejme pochopil na čo myslí, lebo sa opäť ozval: ,,nie nie je to nijaký vtip. Ako som povedal máš dvadsaťštyri hodín na to aby si si užil posledné okamihy svojho biedneho života.“
,,Povedal ste, že mám štyridsaťosem hodín,“ uškrnul sa George, akoby neznámemu narafičenému práve odhalil chybičku v pláne, ktorá ho prinúti prezradiť, kto mu za tento hlúpy žart zaplatil.
,,Áno povedal,“ rovnako no oveľa nepríjemnejšie sa uškrnuli i oči zamaskovaného: ,,ale buďme k sebe úprimný. Aj tak celý dnešok stráviš behaním po doktoroch a snahou o vyliečenie tej neznámej choroby, ktorá ti dáva už len 24 hodín života.“
Muž v maske prešiel k balkónovým dverám a už-už by sa vyparil do tmavej noci, keď vtom sa z postele ozval posledný výkrik:
,,Prečo ja?“
Tieň v svite mesiaca sa nenamáhal ani len pootočiť, miesto toho sa potichu zasmial a adresoval k vyplašenému Georgovi poslednú myšlienku:
,,Videl si už niekedy červené slnko zapadajúce za divoký horský horizont v krajine kde sa voňavé ihličnaté stromy pokyvujú v tichom pokojnom vánku? Ľúbil si už niekedy niekoho bez toho aby si v slove láska videl len osobný prínos? Neublížil si svojím životným štýlom nikdy nikomu nevedome, nie to ešte vedome? Ak si na tieto otázky odpovieš inak ako som si odpovedal ja, keď som si ťa vybral, potom som si vybral zle a sám si vpichnem ten prášok do žil... no dovtedy, zbohom George Santos a využi svojich posledných pár hodín rozumnejšie než si využil posledných dvadsaťosem rokov života.
Nech už bol ten muž ktokoľvek, mal pravdu a vo všetkom čo v ten večer povedal sa nemýlil a neklamal. George i keď nerád po prebdetej noci v skorých ranných hodinách za volantom svojho modrého porshe v dopravnej zápche musel porozmýšľať o jeho slovách a chtiac-nechatiac uznať, že sa nemýlil. Naozaj nevedel ako vyzerá zapadajúce slnko. Nikdy nebol vo väčšej prírode než je park v centre mesta a nikdy nikoho neľúbil. Dokonca ani vlastných rodičov... A či niekomu niekedy ublížil?
,,Hýb sa ty kokot!“ buchol rukou na klaksón a šofér auta pred ním sa konečne pohol na svietiacu zelenú. Samozrejme, že ublížil. Mnohým ľuďom vo svojom okolí. Vedel to a predsa to robil. Vedome. Ak je pravda všetko čo ten muž v noci vravel, tak potom ten prášok naozaj... nie to isto nie.
Bohužiaľ áno. V nemocnici si dal spraviť bežné testy a keď potom čakal v hale na výsledky, hlavou sa mu preháňali rozličné hrozné myšlienky. Už predtým ako zbadal veľmi vážne sa tváriaceho lekára s hŕbou papierov v náručí, vedel, že mu naozaj nezostáva viac ako 24 hodín.
,,Nevieme čo to je pane...,“ začal doktor a George viac nepotreboval počuť: ,,necháme vás tu na pozorovaní, ale...,“ blá blá blá, znelo mu hlavou a pred očami sa mu odohrával celý život ako spomalený film: ,,...predpokladáme, že vám zostáva len niečo vyše 40 hodín života,“ opatrne dokončil muž v bielom plášti a keď George nijak nereagoval pokynul nejakému doktorovi a spoločne ho vzali do nemocničnej časti budovy.
George sa utápal v depkách. Rozmýšľal čo robiť. Neustále k nemu chodili rôzny špecialisti z celej nemocnice, no všetci odchádzali krútiac hlavami a vymieňajúc si zarazené pohľady. Stále nemohol uveriť, že sa niečo takéto mohlo stať práve jemu. Uvažoval komu dať vedieť svoj hrozný osud, koho zavolať sem k jeho smrteľnému lôžku. Možno keď si na chvíľu zdriemne, zobudí sa zase u seba doma a všetko bude tak ako predtým... vlastne nie tak. Lepšie. Už nikdy by nebol taký hajzeľ, taký nevďačný... ak by mohol začať ešte raz. Hrozné...
Hodiny plynuli a muž na lôžku upadal do stále väčšej letargie, keď vtom ho z nej niečo prebralo. Hodinky na jeho zápästí zapípali a ohlásili svojmu majiteľovi polnoc. Razom sa mu v hlave pozbieralo všetko čo sa za posledných 24 hodín stalo. Najradšej by sa bol vyfackal. Ako mohol takto premrhať zrejme posledné hodiny svojho života.
Vstal z postele a obliekol sa. Ten muž, nech už to bol ktokoľvek to vedel. Všetko to presne vedel. Mal jeho život rozplánovaný viac než on sám. Nasledujúcich dvadsaťštyri hodín chce stráviť so svojimi blízkymi. So všetkými na ktorých tie roky kašľal. Chce naplno využiť ten čas o ktorý mu bola navýšená jeho cesta do hrobu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petka9
17. 2.febuára 2009 13:10
výborné. tá koncepcia o zavrhnutiahodnom chlapovi je nakoniec skvelá. teším sa na pokračovanie.
Napíš svoj komentár