Čas ho tlačil ako nikdy predtým a pravdupovediac, ako už nikdy potom. George Santos, smrteľník odsúdený na smrť tak ako každý iný s jediným rozdielom. Jeho hodiny odbíjali dvanástu o čosi skôr než všetky okolo neho. Nezostávalo mu veľa času, jed v jeho tele sa pomaly dostával do všetkých častí. Vedel to, cítil to, cítil ako jeho telo padá do rúk neznámeho okupanta.
Snažil sa nemyslieť na blížiaci sa koniec, ale na dievča za ktorým sa hnal. Auto vytočilo ďalšiu z ostrých zákrut a muž v ňom si musel dlaňou zacloniť zrak pred oslepujúcou červenou guľou na popredí ktorej sa risovali stovky šedých domov. Bol úprimne šokovaný toľkou nádherou, takým prekrásnym pohľadom na mesto znásobeným čarom ranného brieždenia.
Odstavil auto ku krajnici a vystúpil z neho von. Nieže by tadiaľto ešte nikdy predtým nebol šiel, problém bol v tom, že sa nikdy nesústredil na nič iné než na telefonovanie, či hranie sa na Schumachera na ostrých zákrutách tvoriacich vstup do jeho mesta.
Slnko pomaly stúpalo a menilo svoju farbu, ako i farby všetkého na okolí. Priamo úmerne s jeho narastajúcou mocou nad krajinou, narastal aj život v krajine. Vtáčiky spievali svoje ódy na nový deň, nejaký cyklista sa šplhal hore prudkým svahom, ľudia otvárali okná na svojich domoch a vstrebávali prvé kúsky ranného povetria.
George bol ako na ihlách. Chuť fackať sa a fackať sa, znovu a znovu ho premáhala stále viac. Oči ho nepríjemne štípali a nejako zvláštne zvlhli. Nevedno ako dlho stál na pokraji útesu a možno sa už aj pohrával s myšlienkou urýchliť svoj už beztak predčasný odchod z tohto sveta, keď mu pohľad skĺzol na príkry trávnatý svah, po ktorom sa ruka v ruke prechádzal nejaký mladý pár.
Jeho srdce spravilo niečo veľmi čudné. Akoby sa rozbúchalo oveľa silnejšie než kedykoľvek doteraz. Akoby sa mu chcelo vytrhnúť z hrude a pripomenúť sa, prvýkrát po tých rokoch, že i ono má nejaké nesplnené túžby. Bolelo ho to a veľká neforemná guča sa mu tlačila do hrdla, až začal posmrkávať nosom.
Iva. Jediné dievča ku ktorému kedy niečo cítil a i keď to odvtedy v sebe zahatal a veľmi ju tým trápil, teraz tu v tejto chvíli mu bolo jasné, že to niečo je oveľa silnejšie než si kedy myslel a navrával. On Ivu ľúbi... vie to, napriek tomu, že nevie ľúbiť... irónia krutého osudu.
Dosť bolo rozjímania nad útesom. Potriasol hlavou a pozrel na hodinky. Príliš dlho sa utápal vo vlastných myšlienkach. Veľa času prebehlo, zase, tak ako po celý svoj posratý život, i v jeho závere si dovolil mrhať ním...
Rýchlo nasadol do auta a vrhol sa strmhlav polohorskou cestičkou. Zúrivou jazdou na hranici života a smrti, medzi ktorými momentálne nevidel vôbec žiadny rozdiel, dorazil až do mesta v ktorom práve vrcholila dopravná špička. Nervóznejšie než kedykoľvek predtým vytruboval a mával z okna na všade stojacich šoférov. Tu už išlo o viac, než len o čerstvú rannú kávu v kancelárii na najvyššou poschodí mrakodrapu. Každou ďalšou minútou strávenou v dlhej kolóne áut, si uvedomoval koľko symbolických dôkazov o mrhaní jeho životom mu posledné hodiny medzi živými predostreli. Napokon to nevydržal, odparkoval auto na krajnici a rozbehol sa smerom, ktorým mu prvýkrát v živote, jasne a zreteľne velilo jeho ubolené srdce.
Minul pár známych ulíc po ktorých sa len málokedy premával po vlastných nohách a ocitol sa pred jedným z radových obytných domov. Vbehol dnu a preskočil poslednú prekážku, pár schodíkov na prvé poschodie, aby sa ocitol pred pevnými dubovými dverami. Trochu sa vydýchal a silno po nich pobúchal. Chvíľu bolo ticho a vzápätí sa zvnútra ozvalo tiché šramotanie. Čiesi nohy polohlasno našľapovali po drevenom povrchu k dverám, kde ich majiteľ odchýlil kukátko a sekundu na to už boli dvere otvorené. Medzi nimi stála v bielej nočnej košeli krásna štíhla žena s veľkými tmavými očami a gaštanovými vlasmi po ramená. Trochu prekvapene zažmurkala a pretrela si zrak.
,,George?\" zazívala na svojho priateľa a odstúpila mu od dverí: ,,kde sa tu berieš takto ráno? Nevyspávaš vašu skvelú párty?\" na posledné dve slová dala zvlášť zlostný prízvuk. Nikdy sa úplne nestotožnila s priateľovým žúrovaním, lebo mala silné podozrenie, že mu už neraz na takýchto akciach skĺzli prsty pod cudziu sukňu. Jej podozrenie bolo samozrejme správne. George nikdy nepatril k najvernejším. Viac ako na to aby sa nevere vyhol, si dával pozor na to aby pritom nebol odhalený.
,,Iva!\" zašepkal priškrtene až sa sám seba zľakol. Zrejme ešte fyzický dozvuk jeho sentimentálnej noci. I dievča oproti nemu spozorovalo nezvyčajnú zmenu v jeho prejave a rukou zamrzla v zvláštnom oko-žmoliacom pohybe na tvári, pričom druhým okom si podozrievavo prezrela Georga. Ten však bol už myšlienkami úplne inde. Nevidel len jej krásne stehná plynule prechádzajúce do okrúhleho zadku, jej veľké bujné poprsie, ktoré tak zbožňoval i napriek tomu, že jeho priateľka s ním už pár dlhých týždňov nespala. Videl ju v úplne inom svetle. Videl vílu s pramienkom vlasov povievajúcom v rannom vánku. S veľkými krásnymi očami upretými len naňho a žmurkajúcimi len preňho. So srdcom ktoré bije... ktoré snáď ešte bije len preňho...
,,Čo sa deje?\" spýtala sa, obliekla si krátky župan a zavrela dvere za Georgeom, ktorý sa medzičasom presunul na gauč. Keď neodpovedal, opatrne si prisadla k nemu.
,,Chcem ti niečo povedať,\" začal a chytil jej ruky do dlaní. Rozmýšľal kde začať. Ako sa jej ospravedlniť, ako jej povedať, že v posledný deň života zistil čo k nej naozaj cíti. A vôbec, ako jej oznámiť, že je to vlastne posledný deň...
,,Čakala som kedy to príde,\" vzpriamila sa Iva na pohodlnej pohovke a zrejme podvedome pevnejšie stisla Georgeovu ruku. Prekvapene na ňu pozrel, v duchu uvažujúc, či je možné aby ten obrovský príval citu k nej, bol čitateľný len z jeho výrazu v tvári.
,,Ty si ma podviedol, že?\" vybafla a vytrhla si ruky z jeho zovretia. George zostal v šoku sedieť a uprene hľadieť do jej veľkých očí. Áno podviedol ju už v tomto vzťahu. Ale to je o 180 stupňov odchylka od úrovne do akej chcel tento rozhovor dostať. Nemôže jej predsa povedať pravdu, no klamať jej v žiadnom prípade nebude. No mlčaním si zdá sa len pohoršoval...
,,Ty si to spravil však? Podjebal si ma! Nikdy som pre teba nebola dosť dobrá, že?\" teraz už kričala.,,ty si vždy potreboval tie vychudnuté sfetované chudery! Tebe proste normálna, obyčajná baba bez zvláštneho spoločenského postavenia nemôže stačiť!\" z oka jej vykĺzla slza. Toto nechcel. Tá kvapka bolesti čo vytiekla z jej krásnych očí mala byť venovaná zármutku z toho čo sa má stať a nie bolesti z toho čo sa stalo...
,,Ľúbim ťa...\" vyhŕkol a Iva sa zasekla. Na chvíľu to vyzeralo, že mu skočí do náručia, keď vtom...
,,Aaaaaaaaa! Nenávidím ťa!\" zvreskla a vyskočila na rovné nohy.,,celý život mi to nedokážeš povedať a teraz... na toto si si šetril tie dve slová na ktoré tak dlho čakám?\" na chvíľu zostala meravo hľadieť na muža pod sebou, ,,nenávidím ťa! Už ťa nikdy nechcem vidieť! VYPADNI!\" posledné slovo doslova zvreskla a rukou s vystretým ukazovákom namiereným na dvere, vyšvihla do vzduchu. Pri tomto zvláštnom pohybe znamenajúcom definitívny koniec nádejí jej skĺzlo ramienko a poodhalilo časť donedávna ešte Georgeovho poprsia.
V tej chvíli sa v jeho hlave odohralo niečo zvláštne. Zatúžil po sexe. Nie len po sexe ako takom, ale po sexe ako splynutí so svojou jedinou láskou. S dievčaťom, ktoré už nikdy viac neuvidí. Ani po smrti. Ona pôjde tam hore a on zhnije v pekle. Nechcel len sex ako fyzický akt, chcel sa s ňou milovať. Dlho a vášnivo, ako posledný krát... vlastne to bude posledný krát.
Vyskočil a chytil ju pevne do oboch rúk. ,,Miluj sa so mnou.\" pošepkal a Iva zostala ako obarená. Celé telo jej ochablo a zostalo len manipulovateľnou bábkou v jeho rukách. Opatrne ju položil naspäť na gauč a prikryl vlastným telom. Srdce mu bilo neskutočne divo a prstami sa jej s láskou prehrabol vo vlasoch. Začal ju opatrne bozkávať po jej mladej hladkej tvári, keď zrazu na bruchu zacítil jej koleno a pristál na studenej podlahe dole pod pohovkou.
,,Na toto si prišiel?\" kričala a už zase bola na nohách i keď tentokrát zjavne trochu vykoľajená, ,,prišiel si si zajebať? Tak to nie kamarát! Ja nie som taká lacná ako tie čo si mal poza môj chrbát!\"
Vzápätí sa otočila na opätku a zmizla. Tresli dvere jej izby a posledné čo zaznelo v tichu bytu bol dlhý bolestivý vzlyk. Vzlyk hlboko zraneného dievčenského srdca.
Plakalo a nebolo jediné. Ešte jedno v tomto byt plakalo. Bolo to ale srdce muža, ktorý si bolesť spôsobenú jeho plačom zaslúžil. A čo bolo horšie, on to vedel. A čo bolo najhoršie, už mu nezostával vôbec žiadny čas na nápravu toho čo za svoj život zničil. Ten jeho sa totiž pomaly ale isto blížil ku koncu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
keco
26. 2.febuára 2009 11:00
Dobre ho nechas zit
Napíš svoj komentár