Dnešný deň začal kupodivu celkom plodne. Ranný budíček trval len dovtedy kým som zvesil ruku z postele a zaklapol ho, čož netrvalo viac ako dve sekundy. Za tento rekordný čas, hádam prvýkrát nepredĺžený o žiadne posúvanie detlajnu o ďalších desať minút ani žobronenie do vankúša prehodeného cez hlavu, vďačíme predovšetkým tomu, že Arugadov telesný biorytmus bol za posledné dni nastavený na celkom iné, pohodovejšie a menej vojenské vstávanie a teda je zrejmé že vyššie menovaný užívateľ tohto nicku dnes vstal bezproblémovo, len pretože sa brutálne zľakol svojho vlastného budíka (inak spomínaný budík, je len jedna z funkcií môjho všefunkčného mobilného telefónu).
Kým sa mi na stole roztápalo maslo, technickými fintami v úzkej spolupráci s holiacim strojčekom, skracoval som svoju hnedo-čiernu mladícku briadku. Z domu som sa vyteperil vo veľmi slušnom medzičase, keďže ma okrem nepriznávanej znovu-túžby po školských priestoroch, hnal i dopravný servis hlásajúci o neschodných slovenských cestách a iných pseudopovrchoch určeným na denné použitie.
Kupodivu (druhý krát používam toto slovo, druhýkrát mi ho wordový systém podčiarkol - no aj tak sa nepozriem ako sa píše správne) som si v autobuse číslo 21 sadol (ak vám to nepríde neprirodzené, nalistujte si staršie blogy v ktorých sa tomuto famóznemu pohyblivému kúsku existenčnej hodnoty venujem - koniec reklamy). Na savku pri chaotickom brzdnom manévri nášho spoja na mňa spadlo akési dievča, no keďže sa s červeňou v tvári ospravedlnilo, deň mi to nepokazilo.
Keďže na Funku tradične dávali len reklamy a sprostú rihanu a na prepnutie rádiostanice som bol príliš lenivý, celkom som uvítal i fakt, že na prestupnej zastávke sa ku mne pridala spolužiačka a spestrila mi zvyšok cesty.
Spomínate ako som v úvode textu naznačil, že som sa do školy tak trochu i tešil? No tak odvolávam to. Vlastne som to odvolal po prvých desiatich minútach prvej prednášky. Tú som ešte ako tak pretrpel, no druhá už bola veľa i na mňa. Na úvod sa nám naša milá prednášajúca povyhrážala (úvody ešte zachytávam, lebo ako správny operenec si v tej dobe ešte len vystielam svoje budúce lôžko do ktorého sa hodlám na zvyšok prednášky zaľahnúť) v zmysle, že sa nám skončili časy odpisovacie, lebo nejaká dobrá duša s Prešova napísala rektorke mail ako veľmi ju hnevá, že jej spolužiaci používajú na skúškach ťaháky. Na jednej strane som sa pripojil k šomraniu davu, lebo dav proste vždy strhne, no na starne druhej, akonáhle som sa nad tým viac zamyslel, musel som uznať že spomínaná budúca bakalárka z PO-city mala na svoj hnev právo.
I mňa totiž zlostí, že niektorí z tých čo svoje písomky len bezducho opisujú, dostanú v konečnom účtovaní lepšiu známku ako ja čo to píšem z hlavy. Zmenil som teda smer kývania hlavy z doľava-doprava na hore-dole a upútal som pozornosť blízkeho okolia. Prednášajúca zatiaľ pokračovala v zlostnej predohre a hučala ako nám naparí ústnu skúšku, aby si zistila či vlastne niečo naozaj vieme, alebo naozaj len bezducho opisujeme. Na to sa v sále strhol ešte väčší nesúhlasný šum a tak kým utišovala rozhnevaný dav, ja som vo svojom blízkom okolí šíril dobrú myšlienku o tom, že tento nápad je naozaj skvelý, lebo na škole zavládne spravodlivosť.
Otočila sa k osadenstvu a zvolala prostú otázku: ,,schválne študenti, kto si myslí, že je tento systém spravodlivý?\\\\\\\"
Zostalo ticho. Nikto sa nesnažil ani len otočiť za seba, nakoľko nikto nepredpokladal, že by v posluchárni bol niekto, kto by súhlasil s ústnou skúškou a kamerami pri skúške. Nezvyknem ísť sám proti davu a tak som bol celkom nemilo prekvapený, že moja ruka je ako jediná vo vzduchu.
,,Daj ju dole!\\\\\\\" zahriakla ma spolužiačka so strachom v očiach no nedalo sa. Keď už som raz začal boj...
Nakoľko sedím úplne vzadu, mám zaručenú anonymitu až do doby kým,...
,,Iba jedna ruka je hore?\\\\\\\"
No fasa. Hlavy sa pomaly začali otáčať dozadu a šomracie decibely sa zvyšovali. Myslel som že ma utratia, no kupodivu (je mi jedno že sa to takto nepišééééé!!!) sa ku mne pridalo ďalších pár. Napokon z nás bola celá jedna tretina triedy. Považujem to za osobný úspech.
Ďalším bodom tej istej prednášky bolo vybrať si tému na seminárnu prácu. Pred katedrou sa vytvoril dlhý rad ľudí snažiacich sa uchytiť si jednu z tých ľahších. Zo všetkých fádnych tém prednášajúca vypichla iba jednu. Tému číslo 23., do ktorej bola celkom zjavne zaľúbená. Samozrejme, že som došiel na radu medzi poslednými, samozrejme že témy boli vyčerpané takmer do poslednej. Tá ktorú mi vybrala docentka potom čo mi vynegovala všetky ktoré som chcel ja bola síce dobrá, no do ľavého ucha ma prosila spolužiačka aby som jej ju prenechal... ako všetci vieme ja som ľudomil a spolužiačky potrebujem záverom každého semestra, aby mne a môjmu flákačskému JA občas poposielali nejaké tie prefotené skriptá, či vypracované otázky a tak som ju prenechal.
,,Tá 23ka je voľná?\\\\\\\" spýtal som sa i keď som vedel odpoveď.
,,Áno je!\\\\\\\" zvolala docentka H. a v očiach jej zažiarili zvláštne iskričky, ktorých som sa celkom dosť zľakol.
,,To je taká ťažká, že ju nikto nechce?\\\\\\\"
,,Ale kďeže! Tú dám aj dvadsiatim naraz!\\\\\\\" dodala a s nádejou pozrela po triede, či sa náááhodou nevyskytne ešte jeden samovrah môjho typu.
Odišiel som teda od katedry s pocitom, že dnes som vykonal pár vecí nad rámec vlastného záujmu a nevedel som celkom dobre odhadnúť či som to robil ja ako osoba, alebo to robilo len moje vedomie, či vlastne pud sebazáchovy, ktorý si uvedomuje že spomínaná docentka je i mojou konzultantkou na záverečnú prácu a je na mňa doooosť nasratá (kto by nebol, keď sa tretiak za celý zimný semester nedostaví konzlutovať svoju záverečnú prácu...). Teda chápem ju a chápem aj seba, že som proste musel podstúpiť pár sebadeštrukčných krokov, aby som si ju udobril.
Dúfal som, že aspoň obed bude príjemným spestrením môjho dnešného dňa a tak som sa po dlhom čase odhodlal ísť so spolužiakmi do jednej nemenovanej reštaurácie, tu na konci sveta. Chodím tam veľmi nerád, pretože mi vždy (ale fakt vždy) donesú jedlo ako poslednému. Dnešok je ale iný. Predsa len je to prvý, dobre druhý deň v škole a ja pociťujem hlad - kiežby po vedomostiach. Objednal som si teda primitívne špagety, pretože som nechcel špekuľovať žiadne veľké jedlá nech zase nie som na smiech, že mi ich nevedia priniesť normálne spolu s ostatnými.
Čas bežal a jedlo na stole pribúdalo. Všetko - pizza, noky, rezne s ryžou i hranolkami, polievky, šaláty, len tie podrbané špagety nie. Bol som fakt nazlostený. Vedomý si toho, že za takú dobu by som si ich vedel pripraviť i sám na ohníku pred školou, prijal som ich od čašníčky tradične ako posledný.
Nahádzal som ich do seba, hodil na stôl 4 € a skonštatoval, že nabudúce si dám len ryžu a ak niekomu donesú skôr rezeň s ryžou ako mne tú posratú ryžu, budem už vážne zlý...
No a tak tu teraz sedím a dopisujem svoje dojmy denníkovou formou s dúfaním, že to aspoň niekto prečíta a ja budem vedieť, že som sa mohol vyplakať na kohosi internetovom ramene. Teda prosím potľapkajte ma prosím v komentároch chlácholivo po hlave a žite ďalej svoje mladé životy.
Česť práci a smrť štátniciam.
Mimochodom, to kupodivu podľa wordu ani neexistuje...
Denník
Komentuj
9 komentov k blogu
2
Ty by si dokazal napisat polku dna na 50 stran ak ne aj viac podla mna , inak ja som vzdy patril k tym tahakovym, takze by som ta asi zabil
3
dobre si sa prihlasil len preto, aby si sa ukazal pred nou v dobrom svetle..
9
paci sa mi tvoj styl pisania si jeden z tych typov co mozu opisovat aj klucku na dverach a bude to putave
Napíš svoj komentár
to v tej restauracii nebude nahoda by som si zistila kto tam je kuchar ze zrovna tebe donesu poslednemu.. ale aj mne sa to stava.. ja mam salat pomalsie hotovy ako ostatni kuracie prsia
dufam ze to vsetcia tretiaci zvladneme, ja tie statnice musim zmaknut do 31.8 a nemam moznost o rok opakovat ziaden predmet pretoze nasej uzasnej skole konci akreditacia..
a zasmiala som sa trefne opisane..