UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Odvetný zápas s Rapidom na domácej pôde dopadol celkom inak než sme si všetci predstavovali a tak ho radšej prejdem mlčaním. Spomínam si na oveľa väčšiu srandu ktorá sa mi niekoľko dní na to prihodila v práci súvisiaca s mojim hobby.
Ako montér na linke vo Volksvagene si veľa zábavy neužijete. Presnejšie, máte jej presne toľko koľko si jej aj s kolegami spravíte. Mojim šťastím bolo, že som po letnej výluke nedostal vzhľadom na konflikty so šéfom žiadny avizovaný vyhadzov, ale len prosté preradenie na inú pracovnú pozíciu. Neboli tomu ani dva týždne čo som sa socializoval na novej pozícii s novými kolegami, keď nám bolo zhora oznámené, že vo štvrtok príde kontrola s Nemecka. Vyprali sme si teda moterky, nasprejovali podpazušia, oholili brady a čakali.
Každé pracovisko malo určiť svojho vedúceho, ktorý nemeckú delegáciu prevedie po linke a čo to vysvetlí. S mojou smolou som dopredu mohol očakávať že tým jebom sa stanem ja a tak som si už akosi podvedome trénoval nemčinu.
Vo štvrtok poobede sa ku nám vskutku dopravila tlupa sprechujúcich kravatkárov, zvedavá na to ako citlivo a odborne sa slovenskí mukli správajú k ich robotische maschinen. Všetko prebiehalo relatívne v pohodičke, kým neprišla rada na otázky na moju osobu, čo by vedúceho prevádzky. Prvý vystúpil do popredia nižší holohlavý muž s vysokým golierom šikovne ukrývajúcim zaujímavé tetovanie na krku... toto tetovanie som už niekde sakra videl... HANS!!! Nemohol som uveriť vlastným očiam! Muž s ktorým som sa nedávno stretol v chuligánskej krčme Bayernu Mnichov, ktorého som videl vrhať sa do pouličnej mlátičky teraz stál oproti mne v kravatke a obleku a tváril sa ako najväčší trtko až do momentu kedy si sám uvedomil kto stojí oproti nemu. Obaja naraz sme sa za všeobecného počudovania okolostojacich Fritzov a Mullerov pustili do rehotu.
Z tohto nečakaného stretka som sa nemohol spamätať celý zvyšok dňa. Cez prestávku som to zavolal chalanom z partie, ktorí zostali takisto v nemalom šoku. To som však ešte netušil, že za mnou po šichte príde sekretárka šéfa, že mi tu vraj nechal zástupca riaditeľa neviem ktorého nemeckého závodu odkaz. Keď som zbadal lístoček s nápisom: - Piatok 20:00 ,,Formula" podpísaný Hans - nemohol som sa ubrániť dalšiemu obrovskému rehotu a samozrejme i príchodu na dohodnuté miesto v nasledujúci deň.
Keď sme ja, Docent, Bumby a malý Janko vstúpili v piatok večer do malého devínskeho podniku, muž v tmavej mikine s cigaretou v hube a zreteľným tetovaním oveľa viac pripomínal Hansa, ktorého sme poznali my. Zasadli sme za jeden stôl a začali s obracaním poldecákov. Náš nemecký priateľ bol v neskutočnom vytŕžení z toho že nás vidí a po siedmych hruškách mal chuť robiť zlobu. Pozvali sme ho teda na náš sobotný zápas do Dunajskej Stredy čo s radosťou prijal, no bolo na ňom vidieť, že nie je celkom uspokojený. Keď som sa o pár minút na to stretol s Docentom na hajzli začali sme vymýšľať plán ako predviesť naše chuligánske praktiky, aby o nás nehovoril v Reichu ako o sračkách. Do úvahy pripadali len akcie súvisiace so zajtrajším zápasom na Maďaroch. Konali sme tak ako vždy rýchlejšie než sme rozmýšľali a tak už o pol hoĎku čakali pred krčmou štyri autá plné poväčšinou podgurážených slovanistov. To piate sme naplnili my, pričom za volant sme posadili Janka ktorý mal v sebe len malé pifčo.
Cesta za oknami ubiehala rýchlo a všetky agresívne posádky smerovali na juh do častí ktoré by si tak radi pre seba utrhli naši južní mongolskí susedia. Nezastavovali sme prakticky vôbec až po tabuľku Dunajská Streda, kde všetci vybehli ovlažovať stromy a kríčky.
Plán bol jasný. Nájsť krčmu kde sa najaktívnejšie spievajú protislovanistické pokriky, skontrolovať či je osadenstvo aspoň trochu plešaté nech zas nenapadneme obyčajných krčmových povaľačov a vzápätí boj formou tzv. blitzkrieg. Vbehnem, udriem, vybehnem.
Podelili sme sa na menšie skupinky a cez telefón sa informovali o situácii v jednotlivých častiach tejto bašty mongolských šovinistov. Prakticky každá krčma vyzerala byť pred zajtrajším zápasom bojovo naladené, no iba jedna mala návštevníkov v dresoch Ferencvárosu ruka v ruke s nám známymi ,,chuligánmi" (ha-ha-ha) DACu. Zformovali sme sa teda pred dvojdverovým vchodom do tejto knajpy a postavil som sa mierne vpred s prstom na ústach. Bolo totiž veľmi zrejmé ako sú všetky tie ožraté hlavy okolo mňa nahecované do boja a popravde trochu ma bavilo držať ich v napätí.
,,Maďari za Dunaj!" zreval som tento plytký pokrik o ktorom som si bol istý, že väčšina z tých čo stoja za mojím chrbtom, práve ten premieľa vo svojich hlavách. Ozvena z dvadsiatich hrdiel znásobila zlovestný hluk a bol som si istý, že tí v nútri musia byť priposratí strachom. Rozbehol som sa a spolu s Bumbym sme vylomili dvere. Ktosi hodil smerom k baru dymovnicu a vzápätí sa začal neľútostný boj. Úvod rozhodne v našej réžii kedy, domáci dunajskostredčania viac menej kryli svoje hlavy pred návalom úderov a kopancov a ,,hostiaci" maďari skúšali ako tak odporovať zhruba rovnakému počtu útočníkov.
Vzduchom preleteli prvé krígľe a stoličky a zariadenie tohto nechutného pajzla prvýkrát zaplakalo majetkovými škodami. Vyskočil som na stôl a vrhol sa na dvojicu v žltomodrých dresoch. Chlapci popadali ako hrušky a po pár päsťovkách kričali o zľutovanie. Nieže by som sa zľutoval, ale tak pseudochuligáni zrovna nenapĺňajú moje ego. Vstal som teda a zbadal akúsi obludu v bielom tričku s veľkou mapkou Uhorska dokopávať jedného z našich. TOTO JE MOJA OBEŤ!
Dva rýchle skoky a bol som pri ňom. Zbadal ma včas a tak sa stihol uhnúť kopancu do tváre. Evidoval som, že naša banda sa pomaly dáva na ústup zjavne spokojná s dolámanými stolmi, stoličkami, rozbitými pohármi i tvárami či stenami oholenými od maďarských vlajok a šálov, no nechcel som sa vzdať aspoň jedného poriadneho skalpu.
Náš mikrosúboj sa pomaly presúval k dverám čím obrí maďar zrejme nadobúdal istotu, že z toho vyjde víťazne, súdiac podľa stále častejších výpadoch na moju tvár. Pri jednom z nich ma i parádne trafil a zreval pri tom lámavou angličtinou niečo v zmysle, že náš národ neexistuje. To bola chyba, ktorú by nikto pri bitke robiť nemal... hecovať si súpera... nuž každopádne nevediac ako, odrazu nestíhal uhýbať návalu kopancov, až kým sa nepotkol o zlomenú stoličku a nepristál na zemi. To už som mu ale udieral päsťami po hlave bez ohľadu na moje zásady o nedorážaní súpera. Niekto ma silno chytil okolo hrudníka a ťahal preč no ja som sa akosi nechcel vzdať svojej vyrehotanej obete, ktorá na mňa cerila svoj zakrvavený úsmev zo zašpinenej podlahy.
Neskutočné aký strašne obmedzený sú títo chudáci vo svojich názoroch. Normálne na ňom bolo vidno ako si je istý pravdivosťou toho čo mi povedal.
V diaľke zazneli sirény a my sme vedeli, že je po srande. Naskočili sme do áut a vydali sa takticky smerom do Komárna, kde by nás policajný sliediči mohli najmenej čakať. Vzápätí sme sa roztrúsili každá posádka iným smerom a pomaly smerovali do rodného Pressburgu.
,,Paráda" zreval zrazu Hans zo zadného sedadla a ja som si až teraz spomenul, že to všetko sme vlastne zbúchali len kvôli nemu. Jeho vďaka bola viac než zjavná a to najviac v momente keď sme opäť zasadli do krčmy, kde všetkým zobral poldeci a pivo.
Tešiac sa na sobotný vlakový výjazd do Dunajskej Stredy, miesto spánku uložili sme sa do ďalšej krčmy tentokrát už v centre mesta. Vedeli sme, že týmto ožranským počinom sme pobúrili celý juh a sobota môže byť ešte veľmi zaujímavá!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kosmiklove
25. 10.októbra 2010 17:25
niekto sa nam rozpisal
Napíš svoj komentár